SVET JE MALÝ

5

Bartolomej z duše neznášal na čosi čakať. Čakať v rade k pokladnici v obchodoch, čakanie na ženu, ktorá sa večne niekam zatúlala, čakanie na výsledky z odberov, čakanie na dcéru, ktorá sa odmlčala len pre to, že jej čosi vyčítal, čakanie na výplatu, čakanie na to, či bude všetko tak, ako si to predstavuje.

  • Mňa k doktorom nedostaneš, – povedal svojej žene Žanete, – len čo tam prídem, hneď mi niečo nájdu. Dostanem sa z toho aj sám, – jedoval sa, keď ho manželka posielala k obvodnej lekárke.
  • Počúvaj ma, ty mrzúň starý, máš už dosť rokov na to, aby si pochopil, že zdravý neumrieš. No tak hybaj k lekárke. To nie je len tak, že máš už tri dni vysoké teploty. Čo si myslíš, že ma nakazíš? A čo ak máš prasaciu chrípku?! Šesť ľudí tento rok na ňu umrelo, to chceš byť siedmy? A čo ja? Mám imunitu na milú Jarmilu. Tak pakuj a neprieč sa stále aj sám so sebou.

Bartolomej, keď chcel ma pokoj doma, k lekárovi sa nechal vyšikovať. Manželka Žaneta, ktorá s ním bola už tridsaťpäť rokov, skontrolovala, či má poisteneckú kartu, bankomatovú kartu a pár drobných do kávomatu, keby v čakárni u všeobecnej lekárky zapustil korene. Len čo Bartolomej vošiel do čakárne, chcel sa otočiť na opätku, ale hlava ho bolela ako koňa a bola mu zima.

  • Kto je posledný? – spýtal sa, keď sa pozdravil dvanástim pacientom.
  • Vy, – odvetila stroho žena, ktorá sedela v rohu pod oknom a žmolila vreckovku v ruke.
  • Vtipné, – zamrmlal si Bartolomej popod nos.

Bál sa, že si tú starú ženu, ktorá mohla mať osemdesiat, možno o pár rokov viac, nezapamätá a keď budú prichádzať po ňom ďalší pacienti, stratí prehľad o tom, kedy má prísť na rad. Jediné voľné sedadlo bolo aj tak vedľa vetchej ženy s ôsmimi krížikmi na chrbte.

  • Môžem si prisadnúť? – spýtal sa, ale na odpoveď načakal.

Sadol si vedľa ženy a keď si chcel vytiahnuť noviny, aby si skrátil chvíľu, v taštičke ich nemal. Zanadával, ale len v duchu a pomyslel si, že Žanete riadne vyčistí žalúdok, keď príde domov. Určite ich nechala na skrinke na topánky. Obzeral sa, či na stole nie je nejaký časopis, ktorý tam nechal iný pacient, alebo aspoň bulletin, no bol prázdny. Privrel si oči a snažil sa prekrížiť si ruky na prsia, aby sa nedotýkal starej ženy, ktorá si ho skúmavo prezerala. Priam cítil jej pohľad aj cez zatvorené viečka.

  • Ste mi akýsi povedomý, – povedala žena a keď sa otvorili dvere na ambulancii a vyšla z nich sestrička, aby zavolala „ďalší“, Bartolomej žmúril.
  • Som tuctový typ. Podobám sa na každého a na nikoho, – zaprskal.
  • Takých ako ste vy, poznám, – krátko sa zasmiala stará žena a pomrvila sa vo vlastnej koži, – učila som ich štyridsať rokov. Na základnej škole.

Bartolomej si pomyslel, že žena má učiteľský syndróm. Nemal chuť na jej reči, no nakoniec usúdil, že v čakárni aj tak nezaspí a skrátiť si čas rozprávaním o ničom sa tiež dá.

  • Fakt, a čo ste učili? – spýtal sa bez záujmu, – Ja som vždy nenávidel fyziku a matiku. Mali sme tú najhoršiu učiteľku na svete. Stále na nás len vrieskala, búchala triednou knihou po stole. A si predstavte, – rozhovoril sa odrazu Bartolomej, ani si to neuvedomujúc, – že ja som bol taký tupý z matematiky, že som nevedel ani mocniny a odmocniny. Doteraz neviem, na čo mi to akože malo byť.
  • No ale keď ste boli taký… prepytujem, ale povedali ste to vy, hlúpy z matematiky, tak sa nečudujem, že ste nemali radi ani učiteľku, ktorá sa vám snažila niečo vtĺcť do hlavy.
  • No veď to, – Bartolomej sa predklonil. Oprel sa lakťami o kolená a zboku si premeral starú ženu, – tá naša matikárka, apropo, volali sme ju Sušina, chápete, stará dievka, vycivená, vysoká a už vtedy vyzerala ako stará korytnačka… prepáčte, – Bartolomej sa zháčil, ale žena sa pousmiala, – mal som štrnásť rokov a aj tridsaťročný sa mi zdal ako fosília, chápete…, – no tak ona bola taká hysterická, že keď ma zavolala pred tabuľu a ja som mal vypočítať príklad, div som sa od strachu nepo… viete čo.
  • Nemusíte zachádzať do podrobností, milý pane. Ako vravím, učila som štyri desiatky rokov, o deťoch čosi viem.
  • Aby som vám to dokončil. Sušina mi zadala príklad a ja som ho ani na tabuľu nevedel zapísať, nieto vypočítať. Kričala na mňa, prskala sliny a keď som ani tak nerozumel, vytrhla mi kriedu z ruky a čmárala mi ňou po čele. Ziapala druhá odmocnina už ani neviem z čoho, plus, mínus… z môjho čela, – ukázal si naň, – vidíte, že ho mám dosť vysoké… no teraz ešte viac, lebo už nemám vlasy, dnes by mohla čarbať kriedou cez celú hlavu… cítil som sa ako šašo počmáraný. To mi verte… a dala mi pätorku. Ja som ju tak nenávidel, bola to odporná ženská, neznášanlivá, zakomplexovaná, ako vravím, že muža… a, chápete, takým ženám musí niečo chýbať, keď sú ako odtrhnuté z reťaze… domnievam sa, že je po smrti. Už je jej zem slovenská ľahká, – zasmial sa Bartolomej do dlane a vystrel sa. Stará žena prižmúrila oči a schytila ho za plece.
  • Mladý muž…, – oslovila ho, no on chcel namietnuť a povedať, že má už päťdesiatosem rokov, no rozmyslel si to, – a kam ste chodili do školy, na ktorú základnú školu.

Bartolomej si pomyslel, že načo jej to je, no odpovedal.

  • A kedy, v ktorých rokoch ste chodili na základnú školu?
  • No, skončil som ju…, – Bartolomej sa chvíľu zamyslel, – na strednú školu som nastúpil tuším v sedemdesiatom treťom… sa mi zdá.

Žena sa nahla k Bartolomejovi ešte bližšie.

  • A ako sa volala tá hnusná, vychrdnutá, neznášanlivá a zakomplexovaná pedagogička, ktorá vás tak ničila?
  • Mária Tulíková. Na jej meno nikdy nezabudnem, – zasmial sa Bartolomej. Žena sa zhlboka nadýchla, keď vyšla sestrička z ambulancie a zakričala.
  • Pani Tulíková, poďte dnu. Nemusíte čakať, idete len na injekciu, nie?
  • Už som jednu dostala. A poriadnu, – uškrnula sa stará žena a Bartolomej bol pár okamihov pred infarktom. Ak by sa tak stalo, má to jedinú výhodu. Zobrali by ho do ambulancie hneď. Bez čakania.
Image 1

Podpora aktivít Slovenského Červeného kríža

Sme veľmi vďační za každého, kto považuje našu prácu za užitočnú a rozhodne sa ju finančne podporovať....

Podporiť výzvu

Image 8

"NA NOHY" - operácia Ulzibat pre Joja, ktorý ďalej bojuje a nevzdáva sa !!!

Môj sen je stále rovnaký... postaviť sa na vlastné nohy a stať sa samostatným a plnohodnotným človekom ! Ďakujem za každý cent a každé euro, ktoré ma, vďaka vám všetkým...

Podporiť výzvu

Image 0

PDCS - Podporte zmierovanie konfliktov a výchovu k nenásiliu

Podporte zmierovanie konfliktov a výchovu k nenásilu...

Podporiť výzvu