ťažký začiatok

Človek plný myšlienok, ideí, vízií, snáď aj skúseností. Povieš si: “napísať blog? Nič jednoduchšie…”, a potom sedíš a hútaš, čím začať… Téma výsledku volieb do samosprávnych krajov, najmä tých v BB kraji živí médiá, aj tie sociálne už dosť. Uvidíme, či platí: každá senzácia trvá tri dni… Budem preto o inom. A začnem asi tvrdou témou.
Keď som robil kedysi prijímačky, frčali eseje. Bolo až smiešne vidieť detská hlásiace sa na sociálnu prácu, z ktorých polovica rozoberala sociálny rozmer Sofiinej voľby, druhá sa rozoberala akýsi iný knižný bestsaler. Ja som bol pod dojmami Deti zo stanice ZOO. Nedávno som si kúpil oveľa drsnejšiu knižku, ono je to formát, ktorý sa dá zvládnuť na WC bez hroziacej zlatej žily. Volá sa Konec stříbrního věku. Fajnová sociálna fikcia odohrávajúca sa v Japonsku niekde okolo roku 2030. Tamojšie ministerstvo sociálnych vecí, na tlak verejnosti búriacej sa proti nákladom na dôchodkové zabezpečenie a ostatné zabezpečenie pre seniorov vyhlásilo zjavne absurdnú vec. Vyhlásilo obvody, v ktorých môže ostať žiť len jeden dôchodca nad 75 rokov. O tom, kto to bude mali rozhodovať samotní seniori tým, že mohli beztrestne eliminovať konkurentov. To, že príbehy ľudí odzrkadlovali nie len určitú japonskú náturu, či u iného do morku kosti zažratú úctu k druhému brániacu spáchať vraždu ale v mnohých príbehoch životnú silu človeka aj v takom veku zviesť zápas na život a na smrť…Celý čas som si kládol otázku, či tento absurdný výjav je až taký absurdný. Pohľad do minulosti ľudstva, najmä ako sa vysporiadalo s nahromadenými problémami mi napovedá, že skôr ide o  jeden z pravdepodobnejších scenárov. Odlišovať sa môže skôr v detailoch.
K tomuto pocitu ma vedie aj fakt, že dnešní mladí (moja generácia) venujú pramálo pozornosti tomu, čo sa deje v systémoch sociálneho zabezpečenia, či v iných politikách. A ak si uvedomíme, že štandardne realizované reformy sociálneho zabezpečenia (kľud, u nás taká ešte nebola) majú nábehovú krivku rádovo v desaťročiach malo by to byť v ich (našom) záujme. Až sa táto téma dostane do ich (nášho) zorného poľa, bude s veľkou pravdepodobnosťou čas už len na zlé riešenia.
S obľubou, i verejne pri rôznych odborných debatách vyhlasujem, že dnešní dôchodcovia sa majú ešte dobre, napriek tomu, že majú dôchodky na úrovni cca 42% priemernej mzdy v hospodárstve, že i keď sú málo dostupné, no stále sú akési sociálne služby. Mojej generácii bude jedinou garanciou “krabička rýchlej pomoci” na spáchanie samovraždy. Pre tých bezvládnych bude k dispozícii služba zvaná eutanázia. Bez srandy.

Zaviedli sme tzv. valorizáciu o dochodcovskú infláciu, veľmi zjednodušene: pre účely valorizácie dôchodkov sa bude používať inflácia zisťovaná v spotrebnom koši seniorských domácnostiach. V praxi to bude znamenať, že čím dlhšie budeme žiť, tým menej si nakúpime.

Asi kľúčovou otázkou je: Čo urobiť, aby sme nežili realitu sociálnej fikcie spomenutej knihy? Odpoveď je, zdá sa, jednoduchá. Myslieť nie len v prítomnosti. Výpadok na budúcej produktívnej pracovnej sile spôsobený nízkou pôrodnosťou po 1989 nás dobehne, to je isté. Dobehnú nás aj ekonomické dôsledky stratených generácií zanedbaných detí z gét a osád.
Možno nám krátkodobo pomôže import lacnej pracovnej sily, napr. z Ukrajiny, no aj prisťahovalci za lepšou budúcnosťou budú mať svoje potreby a požiadavky. Nakoniec, takto to riešili niektoré západné krajiny, dianie na parížskych predmestiach zrkadlí dôsledky absentujúcich výdavkov do sociálnej inklúzie, integrácie, a faktického vykorisťovania – veď otvorená náruč prijímateľských štátov bola pod heslom “pracujte, odvádzajte dane na naše sociálne istoty, ale nič nežiadajte…”.
Na pohľad sa zdá, že mojej generácii nepomôže ani svätená voda, a “krabička rýchlej pomoci” bude skutočne žiadanou pomocou.
Riešenia, cesty sú však hneď dve. Prvá, každý, kto si uvedomí riziká urobí maximum pre to, aby bol od verejného sociálneho zabezpečenia nezávislý. Teda pár schopnejších jedincov bude hrabať k sebe, čo im budú sily stačiť. Ostatní budú žiť v sladkej nevedomosti až kým nepocítia na vlastnej koži dôsledky. Tá druhá: maximalizovať potenciál každého dieťaťa, teda vytvoriť im také podmienky aby pridaná hodnota ich budúcej práce bola čo najvyššia (po šiestich úspešne nedokončených reformách školstva to nebude jednoduché). To každého znamená aj toho rómskeho z osady, len aby bolo jasno. Hospodársky sa orientovať nie na “skladačkový” priemysel, ale na oblasti s vysokou pridanou hodnotou. A naozaj svedomito pomáhať každému, kto chce byť užitočný pre túto spoločnosť, bez ohľadu na pokožku, pohlavie, orientáciu, či iné nepodstatné rozdielnosti.

Možno tažká téma a tak na záver na odľahčenie: možno je to úplne inak a po tom, čo sme sa otvorili uránovej loby predáme svoje vraj tretie najväčšie zásoby uránu a bude na všetko, aj na dôchodky, aj na sociálne dávky aj na nezodpovednosť. Je to však ako keď sa hladný bezdomovec spolieha na výhru v lotérii…

Image 51

Terapie pre Filipka

Detský autizmus nám kompletne zmenil život. Ten Filipkov sa však vďaka terapiám začína meniť k lepšiemu....

Podporiť výzvu

Image 68

Spoločnými silami dokážeme veľké veci

Ahojte, voláme sa Sárka a Ondrejko, sme 5,5 ročné usmievavé dvojičky a obaja by sme chceli byť, ako zdravé deti. Žiaľ ručičky a nožičky nás nechcú počúvať....

Podporiť výzvu

Image 14

Vrúcna prosba k dobrým ľuďom

Vrúcne prosíme dobrých ľudí o finančnú pomoc pre päť člennu rodinu.Verime že stále dobrý ľudia s veľkým srdcom existujú. Veríme že našu výzvu podporíte s každým eurom....

Podporiť výzvu