Týždeň, na ktorý nikdy nezabudnem
Bože, to bol týždeň. Konečne je víkend. Koľkí z nás si to povedia? Ja určite. Vždy sa v piatok tešíme na voľné dni, oddych, relax. Pre mňa bol práve tento týždeň špeciálny. Pochopila som počas neho viac ako som sa naučila za celý svoj život.
Osud píše rôzne príbehy. Ten môj patrí tiež k tým zamotanejším. Mamina mi zomrela keď som mala dva roky pri autonehode. Ostali sme na s ocinom sami. Šťastie nás však neopustilo. Okrem ostatných členov rodiny, ktorí sa o nás starali a pomáhali nám, prišla do našich životov moja druhá mamina. Nikdy mi nechýbala láska, neha ani som nepociťovala, žeby som mala niečoho nedostatok. Teraz som už aj ja mama. Svojho syna vychovávam sama. Vždy som túžila po dlhej, krásnej materskej dovolenke, ktorú by som si užila plnými dúškami najlepšie celé tri roky. Osud to však zariadil inak…
Veľa ľudí mi hovorí aká som silná, lebo sama zvládam výchovu a živím dvojročné dieťa, pracujem, žijem v inom meste ako zvyšok rodiny a teda mám naozaj všetko na starosti. Keď som mala ťažšie chvíle alebo veľa práce, nadávala som na celý svet a myslela som si, že môj život je jedna veľká katastrofa. Po tomto týždni som si uvedomila, že som jeden z najšťastnejších ľudí na tejto planéte a moje starosti sú vlastne radosťami. Osud bol totiž ku mne až neuveriteľne štedrý.
Pre portál ľudiaľuďom.sk pracujem presne mesiac. Zo začiatku, keď som čítala výzvy ľudí na pomoc mi behali zimomriavky po chrbte, tisli sa mi slzy do očí. No až keď som na vlastné oči uvidela, čo niektorí z nich prežívajú, pochopila som o čom je život. Keď sme v pondelok navštívili sedemčlennú rodinku v Rohožníku, ktorá sa tlačí v dvojizbovom bytíku, hneď mi môj prenajatý jeden a pol izbový byt pripadal ako palác. Keď sme na ďalší deň boli pozrieť mladého pubertiaka, ktorý žije so svojím sluchovo postihnutým otcom na ubytovni, uvedomila som si, aké šťastné a bezstarostné detstvo som mala. Keď sme sa s kolegyňou zamysleli nad tým, že mladý chalan by mal behať po vonku s kamošmi, užívať si mladosť, chodiť po výletoch a on sa namiesto toho rieši finančnú situáciu a pomáha otcovi, obe sme ostali bez slova niekoľko minút sedieť v aute. Príbeh, na ktorý do smrti nezabudnem.
Ťažko sa hľadajú slová pri spomienke na rodinku z Tomášikova, ktorá býva v domčeku, staršom ako Československo a pri každom kroku sa bojíte, že vám padne na hlavu. No oni sú vďační za to, že majú elektrinu a vodu. To, že kúria kachličkami je pre nich obrovský bonus. Aspoň neostali na ulici. Alebo mladá pani, ktorá ostala sama so synom bez výživného, bez práce, zo zdravotnými problémami a doslova chodí žobrať do mesta, aby mohla svoje dieťa poslať do školy. To sú osudy, o ktorých sa veľa hovorí, píše, ale málokto si ich dokáže predstaviť. Ani ja som nevedela.
Tento týždeň ma naozaj veľa naučil. Naučil ma pokore a pochopila som, čo je v živote skutočne najdôležitejšie. Možno to vyznie ako klišé, ale je to tak. Zdravie si človek naozaj nekúpi. Mne osud doprial zdravú rodinku. Nič vzácnejšie ani nemohol. Občas síce rátam dni do výplaty a dvojciferné číslo na bankovom účte mi robí vrásky, no stále je aspoň dvojciferné. Druhá najdôležitejšia vec, ktorú som si počas tohto týždňa uvedomila, je sila lásky. Neexistuje nič silnejšie ako láska. Láska syna, ktorý sa stará o otca, láska matky, ktorá sa zníži až na samé dno, aby vyžobrala peniaze pre svoje dieťa, láska babky, ktorá sa napriek bolestiam stará o svoje vnúčatá…
Som skutočne jeden z najšťastnejších ľudí na svete. Mám zdravú rodinu a kopec lásky od nej. Rada by som mala aj bezodné konto, z ktorého by som finančne pomáhala napĺňať všetky výzvy na našom portáli. No nemôžeme mať všetko. A ja som zistila, že mám toho naozaj viac ako som si doteraz uvedomovala. A ako bonus mám aj skvelú prácu, ktorá má zmysel a vďaka ktorej môžem pomôcť aspoň niečím tým ľuďom, ktorým toho osud nedoprial toľko ako mne.