ĽudiaĽuďom.sk Blog

Mám týždeň “prekvapení”. Jedno bolo na “infarkt” to mi pripravili moji synovia a to druhé (príjemnejšie) som zažila u posudkovej lekárky.
Začnem tým prvým.  Mali sme  objednané sadbové zemiaky, bolo to ďaleko a tak som požiadala synov, aby išli obaja. Na poslednú chvíľu som sa rozhodla, že pôjdem aj ja.  Bolo škaredo, celou cestou tam  pršalo.  Zemiaky sme kúpili, a vybrali sme sa domov. Počasie sa trochu “umúdrilo” a tak som sa kochala pohľadom na Tatry. Starší syn mal v pláne zastaviť sa v Žiline v športovej predajni dokúpiť si nejaké oblečenie na lyžovačku. Dorazili sme do Žiliny, zastavili sme sa najskôr na pumpe natankovať. Ja som vystúpila a šla zaplatiť. Len tak- v tričku, bez tašky a telefónu s platobnou kartou v ruke. Zaplatila som, vyšla som von a –  mojich synov nebolo…Zašla som za pumpu na parkovisko, ale naše tam nebolo … Vedela som, že tá predajňa, kam chcel ísť syn, je oproti pumpe, ale dalo sa tam odbočiť iba z opačného smeru, sledovala som, či ich tam nezazriem. Aj tam zostali stáť, kývala som na nich ale ma nevideli….  Pumpu a tú predajňu delila štvorprúdová cesta, prechod ďaleko… Rozhodla som sa prejsť cez ten prechod ,obávala som sa, či  stihnem prísť na druhú stranu. (Ja som si totiž myslela, že sa rozhodli ísť do tej predajne kým ja zaplatím a vrátia sa pre mňa.) Podarilo sa mi prejsť a keď som sa blížila k autu tak som zaregistrovala, že chalani sú vonku a strašne sa obzerali…  Ja som ihneď na nich spustila spŕšku slov, ktoré tu nechcem citovať … Oni zas na mňa vyleteli slovami “kde v pr..li som bola” Vravím, že veď ste ma nechali na pumpe… Oni zas “kde na pumpe na ktorej pumpe”… Jednoducho odišli bezo mňa a vôbec som im nechýbala. Ja som v aute ešte dobrú chvíľu frflala… Postupne som sa dozvedela ako oni hromžili, že som odišla, nikomu nič nepovedala a ešte aj telefón som nechala v aute… Teraz sa tomu smejem, ale v tom momente, keď som zistila, že ma tam fakt nechali mi nebolo do smiechu…  A tu musím ešte povedať, že pred pár rokmi ma syn “zabudol ” u sestry v susednej dedine…

Druhé, to príjemnejšie prekvapenie som zažila u posudkovej lekárky…Od 1.6. som nezamestnaná, mám 4 roky do dôchodku a keďže mám zdravotné problémy, rozhodla som sa požiadať o invalidný dôchodok. Veľkú šancu som tomu nedávala ale som si povedala, že nemám čo stratiť…

Pred 25 rokmi som podstúpila operáciu hrubého čreva pre familiárnu polypózu. Vtedy bola iná doba, mali sme malé deti,  o invalidke som neuvažovala. Po pol roku som nastúpila do práce a robila som až doteraz. Roky išli, chodila som na pravidelné kontroly, ale môj zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Podstúpila som 5 operácii konečníka, ktoré zanechali následky – mám oslabený zvierač.Odborníci mi doporučujú “vývod”, ten však zatiaľ odmietam, dokážem si život “ukočírovať”. Problém však je nájsť si primeranú prácu v mojom veku a ešte aj zo zdravotným problémom… Preto som sa rozhodla požiadať o inv. dôchodok. Vybavila  som potrebné papiere, a čakala na predvolanie. Po skúsenostiach mojej sestry, ktorá sa o inv. dôchodok naťahovala 1 a pol roka (a to mala rakovinu dvanástnika) som si nedávala veľkú šancu uspieť. Prišiel deň “D” a tak som si s  malou dušičkou išla vypočuť  rozhodnutie- hrča v krku,  tlak by sa mi ani zmerať nedal…Pani lekárka sa ma povypytovala, poprezerala zdr. záznam a začala diktovať zapisovateľke…Po ukončení zapisovania mi lekárka vraví  “pani Kušnierová, je to na 80-90 % ale dáme to na tú dolnú hranicu dobre?” Ja som nedokázala ani poriadne odpovedať… Lekárka na mňa pozerá, ja na ňu… Až po chvíľke som sa spamätala a vysvetlila som jej, že to som ani nečakala, pretože sestra mala rakovinu a mala problémy dostať plnú invalidku, a ja na prvý pokus … Jej odpoveď bola “ale veď vy máte vážnu diagnózu”.   A tak som  čerstvá invalidná dôchodkyňa….