Usmievajme sa viac
Autobus stál na zastávke- mala som pocit, že večnosť. Dívala som sa naň smutne, pretože som vedela, že ho už nestíham. Ani som veľmi nepridala do kroku – jednak preto, že sa šmýkalo a ja som tlačila kočík s dieťaťom a nepotrebujem sa niekde s ním vyvaliť a jednak preto, že som vedela, že už je neskoro, pretože ľudia boli už hodnú chvíľu nastúpení vo vnútri. Autobus však stál…
Keď už som bola pri ňom, snažila sa som sa zaostriť pohľad dovnútra, ale slnko mi v tom bránilo, odrážalo sa od predného skla a ja som šoféra nevidela. V tom sa otvorili stredné dvere autobusu a ja som pohodlne nastúpila. Kočík som zabrzdila a snažila sa zachytiť očný kontakt so šoférom, čo sa mi podarilo pri pohľade do spätného zrkadla. S úsmevom som sa mu poďakovala. Nahlas. Kývol hlavou a sympaticky sa usmial.
A dnes… Postarší pán s paličkou. Púšťala som ho do autobusu predo mňa. On však navrhol, že mám ísť najprv ja… A ja že nie, choďte vy… Nastúpila som – ale to už sme sa smiali obaja, keď trval na tom, že ja som žena a mám ísť pred ním.
Sadám si k panej úplne dozadu. So zdvorilostnou otázkou, či môžem. Reagovala na mňa s úsmevom, že ona o chvíľu vystupuje, ale že samozrejme. Úsmev som jej opätovala a posadila som sa. Keď vystupovala, usmievala sa a pozdravili sme sa.
Nie vždy máme náladu na úsmev. No vtedy nás možno poteší úsmev od iných. Veď aj deň je potom krajší.
Preto sa usmievajme trošku viac… Veď možno… Možno sa práve usmejeme na človeka, ktorý to potrebuje, alebo posunie ďalej…