ĽudiaĽuďom.sk Blog

Poznáte ten pocit, keď je toho na vás priveľa, keď sa vám nechce už ani nechcieť, chmúrne myšlienky sa vkrádajú potichučky do vašej mysle  a uvažujete, či cesta, ktorou kráčate, má správny smer?

Dni sa mi zlievajú, práca sa kopí, pribúda, ráno sa budím unavenejšia než som šla večer spať, slnko nie a nie vyjsť spoza mračien, všade okolo len sneh – špinavý sneh, mokrý sneh, kašovitý sneh…všade len ten sneh! A celý svet je sivý, šedivý. A mňa chytá depresívna nálada… Prichádza večer, keď v hlave vypnem prácu, bežné každodenné starosti a pred spaním sa mi premieľa celý dnešný deň.

Odrazu pípne mobil. Sama sebe hundrem, čo som už nevypla internet, nech mám pokoj. Nový mail. Neznáme meno. Chvíľu rozmýšľam, či nepočká do rána. No ale som trošku zvedavá a tak ťuknem. Otvoriť. A čítam.

Píše mi Martin, vraj na portáli www.ludialudom.sk našiel moje meno ako overovateľa. Chce pomôcť  jednej výzve a  potrebuje poradiť. A či mu vysvetlím, ako to celé funguje… PRAVDAŽE! Zrazu sa ani neviem kde vo mne rodí toľká energia. Zapínam notebook, odpisujem, radím a ďakujem. Za to, že sa rozhodol pomáhať, za to, že ma oslovil a za to, že mi dal pocítiť, že to, čo robím, má zmysel.

Martin ani nevie, ako veľa jeho pár riadkový mail spôsobil. Obyčajný mail s otázkou? Áno, pre niekoho možno. No pre mňa to bol ten povestný štuchanec. Tajomstvo. Tá správna situácia, postrčenie, pomoc, povzbudenie. Ako je možné, že vždy príde práve vtedy, keď ho najviac treba a keď ho druhá strana najviac ocení? Neviem, ale načasovanie býva dokonalé. Príde práve v tej najvhodnejšej chvíli. Ako aj teraz.

Martin, ďakujem Vám za to, že ste napísali práve mne, lebo presne toto som dnes potrebovala.