ĽudiaĽuďom.sk Blog

Macko Maxi a bábika Tulinka sa opäť vybrali do čarovného rozprávkového sveta. Dnes ich pozvali na návštevu siedmi trpaslíci a Snehulienka. Na stole boli dobroty od výmyslu sveta a popíjali lahodné kakao.

„Ale kde je Snehulienka?“ spýtala sa zvedavo Tulinka.

Trpaslíci sa na seba znepokojene pozreli.

„Snehulienka sedí pri počítači. Je tam celý deň. Vôbec sa s nami nechce hrať,“ posťažoval sa jeden z trpaslíkov, Kýblik.

„To naozaj?“ ozvala sa Tulinka, „veď vonku je tak krásne. Môžeme ísť na výlet do lesa. Nazbierame jahody a okúpeme v jazierku.“

Siedmi trpaslíci sa vychystali, len Snehulienka nechcela odísť od počítača. Darmo ju volali, prehovárali, nakoniec zostala sama doma.

Skupinka vyrazila na výlet, prešli lesným chodníčkom za chalúpkou cez zázračnú lúku, na ktorej rástli kvietočky každej farby. V lese bola zima. Široko-ďaleko nebolo počuť nič, len kroky trpaslíkov a ich ťažkých čižiem, ktoré nosili do bane.

Zrazu začuli akýsi hlas.

„Stojte,“ zvolal, „čo robíte v mojom lese?“

Všetci sa poobzerali dookola, ale nikoho nevideli. Chceli ísť ďalej, no hlas znova zadunel celým lesom.

„Čo tu robíte?“

„Dobrý deň, sme na výlete,“ zašepkala Tulinka nesmelo.

„Nepočujem!“ zahučal strašidelný hlas. Až vtedy zbadali veľký hrubý strom s naozajstnými hnedými očami, ktorý na nich ukazoval a mával svojimi konármi. V lese sa zdvihol vietor. Malých dobrodruhov triaslo od zimy. Obstúpili ich lesní škriatkovia a zlovestne na nich zazerali.

„Do lesa chodia deti a nechávajú nám tu smeti a odpadky,“ kričal strom ďalej, „nemáme radi deti!“

„Ale my nerobíme v lese neporiadok,“ zakričala Tulinka a macko Maxi pokrútil hlavou.

„Nie, nerobíme,“ súhlasili aj siedmi trpaslíci.

K skupine pristúpil lesný škriatok: „Volám sa Azob. Prepáčte nám, musíme kontrolovať všetkých. Niektorí nám v lese nechávajú umelé fľaše, papiere a igelitové tašky. Vždy porania zvieratká! Môj starý otec je potom veľmi nahnevaný. Práve sme ich chceli pozbierať, keď ste vošli do lesa.“

„Môžeme vám pomôcť,“ navrhla Tulinka s trpaslíkmi. Maxi bol taký vyľakaný, že nepovedal ani muk.

„Nemusíš sa nás báť,“ usmial sa Azob, „my deťom neubližujeme. Len ich občas vystrašíme, keď nechávajú v lese neporiadok.“

Keď sa všetko vysvetlilo, pustili sa do upratovania. A veru, boli prekvapení, koľko odpadkov našli. Tulinka nazbierala sponky do vlasov, stratené gumičky a stužky. Macko našiel pokazené autíčka a prasknutú loptu, ktoré tu nechali nejaké deti. Trpaslíci zase staré fľaše, obaly od cukríkov a sladkostí.

„Pomóc!“ zakričal zrazu niekto za nimi.

Všetkých preľakla obluda s igelitovou taškou na hlave. Bežala priamo na nich! Trpaslíci a lesní škriatkovia zobrali nohy na plecia a utekali do skrýše za stromami. Len Tulinka sa rozosmiala. Obluda nebola naozajstná. Macko si zamotal hlavu do igelitovej tašky a nevedel ju vytiahnuť. Kým mu pomohli, narazil hlavou o starý strom. Bol to presne ten istý strom, ktorý na nich kričal. No teraz sa rozosmial na celý les, až otriasalo zem. Všetci boli radi, že nakoniec všetko dobre dopadlo. Tulinka, macko aj trpaslíci sa veľmi tešili, že našli kopec nových kamarátov.

Doma rozprávali Snehulienke, čo zažili v lese. Na druhý deň naplánovali ďalší výlet, no Snehulienka opäť nechcela ísť. Tak to šlo deň za dňom, až ju raz trpaslíci spolu s Tulinkou a Mackom Maxom nezavolali. Snehulienke bolo smutno. Celý deň sedela pri počítači, zatiaľ čo vonku na ňu čakali skutočné dobrodružstvá. Len ona nezažila žiadne. Keď sa výletníci vrátili večer domov, našli Snehulienku plakať na posteli.

„Neboj sa,“ povedal jej Kýblik. My sa s tebou budeme radi hrať.

Odvtedy s nimi chodila na každý výlet. Pri počítači bola menej a menej, pretože skutočnú zábava bola jedine vonku s kamarátmi. Zažili spolu ešte veľa dobrodružstiev. A nezabudli, že v lese nemôžu nechávať papiere a odpadky, pretože tie patria do koša.