ĽudiaĽuďom.sk Blog

Dnes ráno som na autobusovej zástavke nečakala na spoj smerujúci do Tréningového centra pre hendikepovaných v Banskej Bystrici, ale na mestskú linku číslo 4, ktorá ma už po x krát odprevádza na podanie liečby.

Náročnej vo všetkých smeroch. Finančnej, psychickej, zdravotnej.

Bolesť ma počas jej podania skľučuje viac, než som si kedykoľvek predtým vedela predstaviť. Neviem  k čomu by som ju prirovnala, no pravdou je to, že slzy vždy zaplavia moju tvár a kŕče znehybnia moje telo. Odpadnem. Raz, dvakrát, päťkrát. Presne taký istý počet ma lekárka so sestričkou prinavráti k životu, podá pohár s vodou, alebo vysloví „Marcelka, ešte chvíľku to skúste vydržať.“

Zlyhám vo svojom vnútri, no niekedy aj navonok. Potom sa zvyknem ospravedlniť. Za to, že som bolesť neudržala na uzde, že som to nezvládla.

Celé to trvá niekoľko hodín, no dĺžku si určuje moje vlastné telo, ktoré to chvíľami znáša len zle, no v istých situáciách ešte horšie. Potom ešte niekoľko hodín nemôžem chodiť. Nie preto, že by ma neudržali nohy, ale z dôvodu, že pri chôdzi používam barly s úchytom okolo lakťov. Nakoľko sa liečba podáva práve v tejto úrovni, moje ruky sú po jej podaní natoľko  bolestivé, opuchnuté a citlivé, že im vadí každý dotyk. Aj tých mojich bariel.

Horúčka. Zaplaví ma takmer okamžite. Pribúdajúcim časom neustupuje, práve naopak. Šplhá sa k neuveriteľným výšinám. Zaženie ma to do postele. Zväčša s čajom z čerstvých byliniek, pretože vzhľadom na alergie nič iné užiť ani nemôžem. V tom čase sa už pridružujú skutočné bolesti kĺbov a nôh, ktoré so mnou od istého roku neskutočne bojujú.  Neprejdem na záchod, po hodine už ani do kuchyne pre ten uvarený čaj.

Ležím.

Ležím a čakám na to, kedy bolesť opustí moje telo, kedy sa stane únosnou. Ale čakám aj na manžela, ktorý sa večer vráti z práce domov preto, aby mi pomohol so všetkým, čo mi robí problém.

No viem, že ten dnešný nevyrieši.

Sisa. Pani, ktorá sa mi ráno na tej autobusovej zastávke prihovorila s otázkou „Postrážiš mi prosím tašku?“ Potom chvíľu hľadela na súpis autobusov blízko mňa. Následne sa otočila. „Čo si robila, že takto vyzeráš, vlastne, že takto si?“ položila mi už druhú otázku.

Všeličo mi prebehlo hlavou. „Nie, nemala som úraz, to choroba,“ odpovedala som jej na to, čo ju najviac zaujímalo.

No chcela vedieť viac.

V skratke sa dozvedela o tom, že mám množstvo ochorení, pričom niektoré z nich sú vážnejšie. A aj to, že mám za sebou 19 operácií a práve vo štvrtok odchádzam na ďalšiu a že časť z toho všetkého spôsobujú moje recidívy kostných nádorov.

„Aha, no nič moc. Ale počula som, že v nebi je pekne,“ povedala a zasmiala sa.

Tak zvláštne. Drzo, pokrytecky, neľudsky.

Ja som nastúpila na prichádzajúci autobus, linku číslo štyri.

Teraz som už po liečbe, tej dnešnej. Ležím doma v tých horúčkach, so skľúčeným telom bolesťou, s otázkami, ktoré smerujem sama sebe – „Dokedy to všetko ešte vydržím?“ a  čakám na príchod manžela.

Až teraz viem, čo by som pani Sisi povedala, ak by som ju ešte stretla.

Že v nebi je možno naozaj pekne, ale mne sa viac páči na Zemi.

Keď nie pre nič iné, tak práve preto, aby som zajtra ráno na tej autobusovej zastávke mohla nastúpiť na ten spoj smerujúci do Tréningového centra pre hendikepovaných a dala nádej ostatným.

Aj keď o týždeň ma toto všetko čaká zas.