ĽudiaĽuďom.sk Blog

Sebastián zlostne zazeral na svoju o dva roky mladšiu manželku. Celých päťdesiatpäť rokov žili v láske, zhovievavosti a tolerancii, ale keď sa blížil k osemdesiatke, jeho správanie sa zmenilo. Bol mrzutý, podráždený a nič mu nebolo dobré.

–         Chcem začať nový život, – povedal, sediac pri stole a chlípajúc horúcu polievku.

Melánia zodvihla pohľad od taniera a pobavene sa uškrnula.

–         A nie je to nejako neskoro? Povedz, Sebi, čo sa ti zase znepáčilo? Varím ti každý deň teplé, ráno čo ráno máš prichystané oblečenie, ktoré si máš obliecť, starám sa o účty, máš vyžehlené, nakupujem a…

–         No veď to! Už mi to lezie na nervy, že ma nič neprekvapí. Je najvyšší čas zmeniť.

Melánia pustila lyžičku do taniera. Polievku, ktorá vyšplechla Sebastiánovi na chrbty rúk, oblizol jazykom a vystrčil ho na ženu.

–         Chceš povedať, že odteraz ty vedieš domácnosť? Varíš, nakupuješ, upratuješ, naťahuješ sa s bielizňou? No nech sa ti páči! – rozosmiala sa, ale výraz na manželovej tvári ju zastavil.

–         Idem na kávu do mesta. A sám! – starý muž zodvihol výhražne ukazovák proti manželke a postavil sa od stola.

–         Choď si kam chceš, ale tú polievku najprv dojedz. A rezne ti mám zabaliť do alobalu alebo…, – Melánia sa nezdržala sarkastického tónu.

–         Daj mi peniaze, – Sebastián natiahol dlaň a Melánia len mykla plecom. Zo zásuvky vybrala päťeurovú bankovku.

–         To ti bohato stačí, – utrúsila a vyšla na balkón, pozbierať suchú bielizeň.

Sebastián sa vyštramajdil. Uviazal si kravatu na bielu košeľu a natiahol si nohavice, ktoré mu boli prikrátke. Melánia keď vošla do obývačky, hodila kôš s bielizňou na sedačku a zahryzla sa do hornej pery, aby nič nevhodné, čo by jej muža rozčúlilo, neutrúsila. Sebastián z nej oko nespustil, keď si prehadzoval cez plece sako. Bolo mu malé a on to vedel.

–         Prídem kedy budem chcieť, – povedal a bez rozlúčky zabuchol za sebou dvere. Melánia ho pozorovala spoza záclony a smiala sa.

Ale smiech ju prešiel o necelé dve hodiny. Netušila, aké prekvapenie jej manžel pripraví. Kým žehlila, sledujúc dvestoosemdesiaty piaty diel seriálu, Sebastián sedel v električke a zaviezol sa do centra mesta. Vystúpil pri Dunaji a prechádzal sa, vdychujúc jarné vône. Pomyslel si, že sa už celé roky necítil tak slobodne. S Melániou robili všetko spolu. Od okamihu, kedy sa im cesty skrížili. Miloval svoju ženu, no po rokoch, kedy im traja synovia vyleteli z domu, sa pri nej nudil. A keď mu kamarát z detstva, osemdesiattri ročný vdovec Alfonz povedal, že on veru chodí ešte stále do liečebných domov aspoň ženy obzerať, povedal si, že nie je o nič horší. Aj on chce začať žiť. S piatimi eurami vo vrecka síce veľa vody nenamúti, ale nejako začať musí. Posadil sa do espressa a objednal si tureckú kávu. Kým mu ju čašníčka doniesla, pri stole sa objavila žena. Nemala viac ako štyridsať rokov. Čierne vlasy voľne spustené na plecia, vymaľovaná, upravená a so širokým úsmevom sa spýtala, či si môže prisadnúť. Sebastiánovi prebleslo mysľou, že asi je naozaj pravdou, že teraz idú ženské viac po chlapoch ako opačne. Ochotne jej ukázal rukou, nech sa páči a v duchu už prerátaval, či mu tých päť euro bude stačiť na dve kávy. Ale žena si objednala koňak a vtedy sa s pozvaním rozlúčil. Debata medzi nimi netrvala dlho, keď si žena zavolala taxík a ani nie o dvadsať stál Sebastián pri dverách vlastného bytu so ženou v tesnom závese. Zazvonil, pretože si zabudol doma kľúče. Kde inde by jeho žena Melánia mohla byť, ako doma, uisťoval sa.

–         Starigáň, – zamrmlala si Melánia popod nos, – akosi priskoro sa vracia z veľkého sveta, – uškrnula sa popod nos. Ale keď otvorila dvere, ostala jej visieť brada.

–         Melánia, tuto pani Gizka, – tlačil ženu do predsiene bytu, – má pre nás skvelú ponuku.

Žena sa vteperila do dverí. Nevadilo jej, že Melániu z nich vytláča. Tá neochotne ustúpila, ešte stále v šoku, čo za zjavenie si manžel priviedol do ich bytu.

–         Kto ste? Čo tu chcete? – vychrlila Melánia na ženu a nedovolila, aby Sebastián za sebou zatvoril dvere. Strčila medzi ne nohu.

–         Ukážte ich, pani Gizka, to bude moja žena oči vyvaľovať.

Keď mala Gizka čosi ukázať, Melánii napadlo, že to povedal tak, akoby mu mala ukázať svoje prednosti a zasipela. Ženská vytiahla z kabelky škatuľku s priesvitným vekom, v ktorom boli dámske a pánske hodinky.

–         Pani, je to dobrá ponuka. Dvoje hodinky. Čisté zlato. Nechcem za ne viac ako tristo euro. Tuto, váš manžel nemal síce peniaze pri sebe, ale tvrdí, že vy máte doma úspory niekde v pohári.

Keď to Melánia počula, schmatla palicu, o ktorú sa po mozgovej príhode spred dvoch rokov opierala a šľahla ňou ženu po krížoch.

–         Zmiznite! Ale okamžite vypadnite! V pohári má môj muž akurát zubnú protézu, my žiadne peniaze v hotovosti doma nemáme!

Žena sa nestačila brániť. Keď ju Melánia vytlačila spred dverí, vyhrážajúc, že zavolá políciu, na rad prišiel Sebastián.

–         Ty starý somár!

–         Čo si si to dovolila? – Sebastián div nemal penu na ústach, – Taká dáma a ty ju od nás vyrazíš ako nejakú šľapku?!

–         Veď aj bola! A ešte aj priekupníčka, ty hlupák! Nikam odteraz sám chodiť nebudeš. Máš domáce väzenie! Veď ty si k nám dotrepal zlodejku! A ešte si jej určite natáral, že máme ťažké tisíce celoživotných úspor v bielizníku.

–         A nemáme? – ohradil sa Sebastián. Akoby si uvedomoval, že jeho manželka nehovorí do vetra. Naozaj naletel ženskej, ktorá ich mohla okradnúť alebo je Melánia žiarlivá? Nech je to ako chce, on chce mať pokoj. A kým Sebastián spokojne odfukoval v spálni, Melánia zobrala z bielizníka celoživotné úspory a založila si v banke účet. Dispozičné právo, pre istotu, na Sebastiána nedala. Čo ak by mu zase mátalo v hlave, že chce začať žiť? Akoby doteraz nežil, pomyslela si a spokojne sa usmiala na slečnu za priehradkou na pošte.