Vývoj
„Máte rozviazanú topánku“, ukazujem kolegovi na nohu. Neskloním sa ju zaviazať, zahamujem sa, ale poteším sa, keď to urobí on. „Tie gombíky ste si zle zapli“, naťahujem ruku k inému, ale včas sa spamätám, nech to napraví sám. Ťažko sa mi pozerá na známeho pri jedení, keď hrozí, že z lyžičky odkvapne na tričko. Ale keď niekto hýbe rukou príliš blízko pohára s čajom, posuniem ho ďalej.
V plnej sile som si to uvedomila, keď som upozornila známu, že sa jej šnúrka z nohavíc šúcha po zemi a celá sa špiní. Nebývala som takáto. Nevidela som to všetko. A odkedy som mama, aj toto je inak. Reflex z viazania topánok, zastrkovania tričiek cez holý chrbát, ochrany oblečenia pred zbytočne rýchlym ušpinením – sa vryl pod kožu rovnako ako odtiahnutie prsta z horúcej piecky.
A vraj sa vývoj po puberte zastaví. Neverím. Predvídavosť a tušenie sa vedia vyvinúť oveľa neskôr. Vidím škvrnu na obruse už keď si dieťa približuje k ústam vidličku plnú kečupových vrtadielok a cítim vo vzduchu dážď aj keď sú mraky ešte ďaleko. Musím. Všetky mamy musia. Čím pomalší vývoj v tomto smere, tým viac energie, sily, trpezlivosti a jedovania to stojí. Ale je to pekný vývoj. Verím, že ho vieme ustrážiť, kým začne byť otravný.
Hm… Nemáte náhodou položenú tašku tak, že hrozí, že sa o ňu potknete?:)
Marie Stracenská podporuje výzvy
Detský hospic SVETIELKO POMOCI
Chceli by sme vyriešiť absenciu detského hospicu v Košickom a Prešovskom kraji. Radi by sme začali s prevádzkou prvého detského mobilného hospicu v uvedených regiónoch, pretože potreba hospicu je vysoká aj vzhľadom k tomu, že chorých detí na detskej onkológii v Košiciach stále pribúda. Tento rok boli vysoko prekročené doterajšie štatistiky novo ochorených detí na oddelení. Veľa detí bojuje s chorobou druhý alebo tretí raz, a každý ďalší návrat choroby znamená menšiu šancu vyliečiť sa. Tu je už potom potrebný hospic / hospicové služby, aby deti, ktoré boj nevyhrali, mohli dôstojne odísť v kruhu svojej rodiny v domácom prostredí.