ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nedá mi nezareagovať na aféru, okolo reštaurácie, ktorá odmieta návštevu detí so slovami, že nemá na to vytvorené podmienky.

Zámerne tu nejdem písať jej názov. Nepodporím totiž, ak niekto takto choro uvažuje. Pretože áno- myslím si, že je to choré, aj keď sa snažím na vec dívať očami nie len matky, ktorá deti má, ale aj očami tých druhých, ktorí chcú od hluku, plaču, smiechu, džavotu uniknúť preč.

A musím priznať, že aj ja mám občas chuť zažiť ticho, že aj mne ide na nervy revúce dieťa, s ktorým si rodič nevie rady. A veru aj to moje, nie raz capnem po zadku, ak prekročí hranicu.

Patrím medzi rodičov, ktorí sa neštítia zahriaknuť svoje deti, ak sa správajú nevhodne.

Ale zákaz vstupu dieťaťu?

Vyjadrenia ako: ,, narušil nie len pohodu zákazníkov, ale najmä našu” a podobne, hovoria za všetko.

Napokon o nič by nešlo, rodičia aj sami prídu na to, čo im vyhovuje. Ale…

Hovorí sa tiež o cieľovej skupine, ktorú má právo si ako podnikateľ zvoliť… Ale teda, som z odboru, no jakživ som o niečom podobnom nepočula. Počula som o hviezdičkách, ktorými sú kategorizované hotely, čím samozrejme automaticky selektujú záujemcov o ubytovanie, či služby všeobecne. Ale o cieľovej skupine ,,len pre dospelých”, som v spojení s reštauráciami nepočula. Jedine ak, tak domy s veľkými červenými svetielkujúcimi srdiečkami uprostred noci.

Napokon, dalo by sa povedať, že reštaurácia už cieľovú skupinu má- tých, ktorí sa rozhodli neprijímať potravu zo živočíchov a živočíšnych produktov. Cieľovou skupinou by sa dal nazvať aj konzument. Ale vekové ohraničenie?

Problém však nastáva, ak je celá rodina ,,neživočíšna”, ak nemajú možnosť niekam si dieťa odložiť, ak chcú ísť na spoločný obed ako rodina, ak nechodia často a predsa len sa rozhodnú, na nejaký sviatok ísť utratiť peniaze niekam, kde by sa chceli nie len dobre najesť, alebo aj dobre sa cítiť.

Čo potom? Mám dieťa uviazať v kočíku pred reštauráciu? Ako psa? Uráža ma to.

Uráža ma to aj napriek tomu, že do reštaurácií často nechodím, aj napriek tomu, že pokiaľ idem, tak najradšej bez detí. Lenže, ak si chcem vychutnať pohodu, idem večer, lebo vtedy mám istotu, že deti nám okolo uší pišťať, škriekať, smiať sa, džavotať, nebudú.

Sme v dobe, kedy všetci čo s deťmi čakali, sa rozhodli ich mať. Takzvaný ,,bejbybúm”. V tomto čase pustiť do éteru podobnú hlášku považujem za skorolikvidačné a pokiaľ to táto reštaurácia ustojí, tak len preto, že pravdepodobne nemá konkurenciu široko ďaleko. No určite to nebude pre milý prístup ku zákazníkom. Lebo cieľová skupina je zákazník. A za zákazníka považujem aj to dieťa, ktoré sa prišlo najesť.

Nič by ma nebolo urazilo. Dokonca ani vyhlásenie o tom, že nemajú vytvorené podmienky pre deti. Veď to má máloktorá reštaurácia.

Ale keď som videla, s akým odporom hovorila majiteľka reštaurácie o deťoch, o ich prebaľovaní, o ich plači… S akou aroganciou vystúpila na ich vlastnej stránke…

Bez toho, aby som chcela niekoho uraziť, tlačí sa mi na jazyk prirovnanie- zabudla krava, že bola teľaťom.

A mala by som teraz chuť zorganizovať všetky mamičky a oteckov s deťmi a prečkať v ich reštaurácii aj celý deň. To by len videli, čo sú urevané deti.

Lebo neustáť návštevu jedného urevaného dieťaťa, čo nie je príjemné, no dá sa to vydržať, považujem za nezvládnutie profesie, v ktorej si zvolili podnikať.

Za nezvládnutie práce s ľuďmi.

Za nezvládnutie svojich emócií.

Za absolútne profesionálne zlyhanie.