ĽudiaĽuďom.sk Blog

Starí páni, Rudolf, František a Radoslav, sa zoznámili, kde inde, ako v krčme. Všetci mali po sedemdesiatke, najstarší František sa klátil k ôsmym krížikom. Chýbali mu už len štyri roky. Keď si pripili krígľom piva, pokričali pri sledovaní hokejového zápasu, zdôverili sa jeden druhému.

Aká to náhoda, že všetci traja boli vdovci. Rudolf najmladší vdovec, ktorý pochoval ženu ani nie pred rokom. Posťažovali sa na tie, ktoré im už nemohli protirečiť, aj si poplakali a keď si osušili slzy, rozhodli sa, že zájdu spolu na cintorín. Položia kvety na hroby svojich životných družiek, zapália sviečku a zasadnú pod veľký dub s fľaškou tvrdého. Aké bolo ich prekvapenie, keď náhrobné kamene zosnulých manželiek boli od seba vzdialené toľko, že videli jeden na druhého. Pod košatým dubom bola lavička. Chlapi si na ňu posadali a chvíľu rozjímali.

• Marka bola tá najlepšia kuchárka na svete. Ja sám som vyučený kuchár, – trúchlil Rudolf, – ale toľko som sa motal v kuchyni, že keď som prišiel domov, varechy som sa ani nechytil.
• Česť jej pamiatke, – zašemotil najstarší František a priznal, že si tvár svojej neborkej už nevie poriadne ani v mysli vyvolať, nuž sa musí pozerať na jej fotografiu v rámčeku, ktorý má položený na chladničke.
• Prečo tam? – spýtal sa Radoslav a potiahol nosom.
• Lebo mi stále zakazovala chodiť do nej. Tak rád som sa po večeroch napchával, že musela zavesiť zámku na chladničku. Ale pozrite sa na mňa, chlapi, dnes som ako konár stromu.

Chlapi mlčky pritakali. Svojou troškou do mlyna by prispel aj Radoslav, keď pozornosť všetkých starcov upútala päťdesiatročná Elvíra. Bola zohnutá k náhrobnému kameňu. Čistila ho metličkou a keď sa vystrela, aj chlapov vystrelo.

• Vyzerá fakt zachovalo, chlapi. Ešte by som si dal povedať, – povedal roky nahluchlý František, ale Rudolf a Rado sa len uškrnuli.
• Prosím ťa, ty by si si mohol požiadať akurát o to, aby ťa prebalila. Netvrď, že ešte vládzeš hrať divadlo s tým tvojím gašparkom, – zachechtal sa Rudolf, ale František nestihol odpovedať. Traja chlapi sa predklonili, aby lepšie videli na Elvíru, ktorá sa k nim otočila tvárou. Keď sa zohla po krhličku s vodou, oči im išli vyliezť. Zo živôtika jej vyliezali trojky prsia.
• Tuším si nefarbí vlasy, – utrúsil Radoslav.
• Čo si sprostý? Takto na diaľku to nemôžeš posúdiť.

Elvíra, akoby ich počula. Pozrela sa v ich stranu a naširoko sa usmiala. Všetci traja sa razom vystreli, akoby ich ktosi zozadu rákoskou vyobšíval.

• A som si istý, že má aj svoj chrup. Tá veru, kamaráti moji, si zuby neodkladá do pohára, – krútil hlavou Rudolf. Elvíra im zakývala a otočila sa im zadkom.
• Jóóój, vidíte ten zadok? Pevný, okrúhly a veľký. Taký mala aj moja nebohá žena. Ale ku koncu, keď ochorela, mala ho ako chrt, – povedal František, ktorému sa akoby v hlave rozbresklo.
• Chlapi, dáme si stávku. Kto ju zbalí, vyhráva basu šumivého, – nadhodil Rudolf.
• Kašlem ti na také sračky, basu borovičky, to je stávka, – rozhodol František a všetci traja si tľapli. Na pleskot sa otočila Elvíra k nim tvárou a vyčarila na nej úsmev. Chlapi zapískali, vyvrátili oči k nebu, akoby sa nič nedialo a oni už vôbec nič nevideli.
• Ja sa, prisam vačku, na omáčku, ožením. Ja si ju zoberiem za ženu. A čo by som nemohol. Moja je pod zemou už takmer rok a čo oko nevidí, to srdce nebolí, – rozplýval sa Rudolf.
• Blázniš? Ja ju poznám. Elvíra Chlumáčková má päť detí, – klamal František, len aby rozviklal svojich sokov, – oženíš sa s ňou a keď sa pominie skôr ako ty, dediť budú po nej jej deti. Aj to, čo si si ty nadobudol s neborkou ženou.
• Klameš, ty starý podfukár, – zasmial sa Radoslav, ale obavy z toho, čo počul, že je pravdou, sa nie a nie rozptýliť.
• Ja, že som starý? – napaprčil sa František, ťukajúc si po načúvacom strojčeku v uchu.
• Hovoríme, že si klamár! – natiahol mu Rudolf ucho a zakričal mu do neho tak, že František sa hneď striasol.
• Čo robíš, ty chumaj? Odteper sa do kúpeľov a tam si nájdi nejakú slušnú vdovicu. Aj ty, – František ukázal prstami na oboch kamarátov. Tí sa len zachichúňali, až sa im dych zasekol a rozkašľali sa.

Elvíra akoby tie reči začula. Vystrela sa, odložila krhličku za náhrobný kameň a obzrela sa za chlapmi. Vyčarovala úsmev od ucha k uchu.

• Usmiala sa na mňa, – z Františka sa div nestala dymová clona.
• Škúliš, či čo? Pozerala sa mojím smerom, – jedoval sa Rudolf, ale Radoslav sa chrapľavo a sebavedomo zasmial.
• Elvíra ide po mne, musíte sa s tým vyrovnať! A idem rovno za ňou, – Rado vstal a keď vykročil oproti Elvíre, ostatní dvaja mu boli v pätách. Elvíra sa otočila a pozrela sa do diaľky. Chlapi už len videli, ako sa k nej blíži statný tridsiatnik.
• To bude jej syn, – zasipel žiarlivo František, ale keď k Elvíre pristúpil mladý muž, všetci traja stŕpli hrôzou. Tí dvaja sa vášnivo pobozkali na pery a zavesili sa jeden do druhého.
• Fuj, – povedal znechutene Rudolf.
• .. hovoril som vám, je to vydra. Mladého mäska sa jej zachcelo… my sme pre ňu len…, – pohodil rukou František a ledva zadržiaval slzy.
• Chlapi, a viete čo? Možno by sme ani domov nemali chodiť. Počkáme na ten náš čas, kedy to príde… aspoň sa nebudeme musieť presúvať z miesta na miesto, – vzdychol si Rado a všetci traja si sadli pod košatý dub a po krátkom zaváhaní si otvorili fľašku červeného. Upíjali si z nej len úchytkom, aby ich nebodaj niekto nevidel.
• Na pamiatku našich dobrých, milovaných ženušiek. Také ako boli ony, také sa už nevyskytujú, – František si strčil hrdlo fľašky do úst a Rudo s Radom s ním ochotne súhlasili.