ĽudiaĽuďom.sk Blog

Najväčším šťastím pre rodičov je zdravé dieťa. Rodičia sa tešia na príchod dieťatka 9 mesiacov sa nemôžu dočkať bábätka. Nechcú ani myslieť na to,  že niečo zle sa môže stať.  Tak to bolo aj s nami. Počas tehotenstva som sa liečila na boreliózu,  ktorou ma nakazil maličký klieštik. Tehotenstvo prebiehalo v poriadku len ma sledovali kvôli borelióze. Bola som na 3D sono a všetko bolo v poriadku dokonca nám aj pravou rúčkou kývala.

Komplikácie nastali pri pôrode dcérka Alžbetka mala  otočenú pupočnú šnúru okolo krku. Začala sa dusiť a zasekla sa, doktor ju doslova vytrhol a poškodil sa pritom nerv v lopatke.  Museli ju oživovať, na to nikdy nezabudnem, keďže mám aj syna a pamätám sa ako hneď sa ozval, keď sa narodil, pri Alžbetke to tak nebolo. Nastalo ticho a to som vedela, že niečo nie je v poriadku. Alžbetka bola celá modrá, keď mi ju ukázali samozrejme po oživení. Po pôrode bola rúčka bledá bez života, visela ako handrička, koža bola scvrknutá oproti , ľavá bola ružova prekrvena. Následok popôrodná paréza plexus brachialis, horný aj dolný typ, ochrnutie hornej končatiny.

Lekár, ktorý bol pri pôrode so mnou, vôbec nerozprával, pripadalo mi to, akoby o ničom nevedel a ani sa mi neospravedlnil za nič.  Detská primárka ma obvinila z toho, že je to moja chyba, že som zle rodila. Otázka znie, ak mám zdravého synčeka, ktorý je moje prvé dieťa, ako som teda rodila? Problém je úplne niekde inde. Lekárka mi najprv povedala, že problém je maličký to sa bežne stáva a sa to ľahko spraví.  Prišla vizita 4 deň primárka nám oznámila, že všetko je v poriadku a na druhý deň nás určite pustí domov a na lístoček nám napíše lekárov, ktorých musíme navštíviť. Ja som jej odpovedala, že ja si nájdem lekárov v Košiciach, kde momentálne žijem, aj keď som rodila v nemocnici vzdialenej vyše 100 km. A tam nastal problém. Primárka stuhla a jej reakcie a správanie sa akoby mihnutím prútika zmenilo. Prečo?

Odišla, na druhý deň ráno mnou očakávaná vizita, ideme domov a ako nám rehabilitačná sestra, ktorá z Alžbetkou cvičila v nemocnici, aspoň to urobila primárka dobre, nám poradila aby som čím skôr vyhľadala špecialistov, ktorý nám pomôžu, že to je vážne. Bola to jediná osoba, ktorá nám povedala pravdu. Vizita dopadla neočakávane, máme ostať 2 týždne v nemocnici. Dôvod  uviedla, že si to rozmyslela a naordinuje jej B12 vitamíny.  Zoslabnutá pôrodom a bolesťou som nabrala silu a oznámila som jej, že idem na podpis z dcérkou domov. A vtedy začala útočiť, až neskôr som pochopila prečo. Alžbetka nemala urobené základne vyšetrenia, nemohla mi dať správu. Tak som sama zo svokrovcami nasadla do auta a išla 22 km do iného mesta s 5-dňovým bábätkom, aby jej urobili základné neurologické vyšetrenie, ktoré malo byť urobené hneď po pôrode, aby sa vylúčilo či je kľúčna kosť zlomená alebo to horšie, poškodený nerv. Samozrejme neurologička to nechápala aký prístup, ale hneď nám nariadila urobiť rentgen. Vrátili sme sa naspäť do nemocnice so správou, primárka vypísala lístok na snímok, prekvapenie pokračovalo. “Vyzlečte bábätko zosnímkujeme hrudník.” To už som bola z nervami v koncoch. Povedala som, že určite sa stala chyba a mi sme tu z rúčkou, nech si to overi, lebo ja 5-dňové  dieťa nedám dvakrát snímkovať.  Samozrejme sa jej to nepáčilo, že ju poúčam. Tak po overení to bola rúčka, ale ani náznak ospravedlnenia za to, ako na mňa vyšla. Bolo zjavné, ak primárka urobila také chyby, že niečo nie je v poriadku.

Konečne mala nejaké správy, ktoré som si vybehala sama, a mohla nás pustiť domov. Pri odchode si neodpustila naznačiť mi, že všetko bola moja chyba, akékoľvek obvinenia doktorov nie sú na mieste, že ja som nezodpovedná matka, keď odchádzam s takýmto dieťaťom domov. Bola som nesmierne šťastná keď som za ňou zavrela dvere, nedokázala som jej nič povedať, iba som ju vypočula a povedala dovidenia.

Vrchol všetkého bol, keď som prišla do poradne ku detskej lekárke

v Košiciach, otázka od nej ma zarazila. Že čo sa stalo v pôrodnici, že jej telefonovala primárka  a pýtala sa aká som matka, ako sa starám o dcérku a či vôbec chodím do poradne.  Najlepšia obrana je útok , ako sa hovorí. A niekedy to platí do slova.

Teraz Alžbetka celý život musí absolvovať celý servis rehabilitácií, terapií a aj bolesti, ktoré má. A čia je to vina? Samozrejme naša. Musíme sa zmieriť s tým, že všetko mohlo byť inak a v poriadku, ale nie je. Najhoršie bolo počuť od rehabilitačných špecialistov, bola to zbytočná chyba lekára a nemuselo to tak byť. Áno neurológ, rehabilitačný to všetko musí naprávať a vie ako sa to stalo, keď mi to vysvetlili, bola som v ďalšom šoku. Ale na súd to radšej nedávajte, lebo prehráte, žiaden doktor doktora nepotopí, taká je pravda.

Alžbetka má celkom tri diagnózy a možno aj viac, to ešte lekári nevedia zistiť. Keď mala Alžbetka 3 týždne, išli sme na prehliadku k ortopédovi a tam nám oznámil, že má problém s ľavým kĺbom, ako dôvod nám vysvetlil, že ležala v brušku na jednej strane a tým nastala vychýlenie. Šok bol, že mala byť v sádre a magnety jej mali ťahať nožičky, čo kvôli rúčke nebolo možné, keďže potrebovala rúčka cvičenie. Vyriešili sme to fréjkovou perinkou do 8 mesiacov, teraz si musí dávať pozor a nezaťažovať nôžku a nosiť ortopedickú obuv. Oznámil nám, že neskôr bude mať problémy, bolesti. Ďalšia diagnóza  alergia na kravské mlieko. Nerastie ako by mala a nepriberá, lekári zatiaľ nevedia, prečo je tomu tak.

Tak ako nám ruky slúžia na mnohé účely, pomáhajú nám jesť, obliecť sa, písať, vytvárať umenie a mnohé ďalšie aktivity, vieme, že Alžbetka možno nebude môcť robiť všetko, ale chceli by sme jej čo najviac pomôcť. Vieme, že je ťažké dnes vychovávať zdravé deti a čo všetko potrebujú,  ale ak je dieťa choré, je to veľmi komplikované a smutné  ak nie sú financie na jeho liečenie. Vieme ako dcére pomôcť,  aspoň trocha skvalitniť život,  ale nemôžeme si to dovoliť.