ĽudiaĽuďom.sk Blog

 

Z rozprávkového života psieho kráľa a jeho poddaných

Ako väčšina tvorov počas tohto sviatočného času, hoviem si v perinách, všeličo čítam a zamýšľam sa nad tým vo svetle vlastného života, ktorý vonkoncom nie je pod psa.  A tak som naďabil na príbeh Šimona. Hneď som vedel, že mi je blízky.

Šimon, hoci je ešte malý, je svetobežník-dorastenec, keďže sa veľmi rád túla svetom.  Aby sa mu v ňom túlalo ľahšie a vždy našiel cestu domov, potreboval by psieho kráľa.  Viem to s istotou na základe vlastného svetobežníckeho poznania, budovania môjho kráľovstva a vzťahov s poddanými (PR – poddaní relations).

Narodil som sa v anglickom Bostone.   Moja poddaná Lucia po mne túžila 35 rokov.  Dospelí jej celý ten čas hovorili, že z toho vyrastie.  Ale ona do toho len vrastala a vrastala.  Raz ochorel jej muž na srdce.  Lucia prišla predstaviť sa mi a požiadať o láskavú pomoc, lebo verila, že jej muža tak vycvičím, až vyzdravie.  Keď som ju prijal, bol som päťtýždňový psík, rovnako ako mojich sedem súrodencov, vospolok čiernych labradorčiat. Vtedy sme sme vyzerali skôr ako morčatá, len sme smrdeli po svojom.  Keď sa vrátila pre mňa o pár týždňov, aby ma presídlila do mesta Cambridge, bol to šok – pre nás oboch.  Nariekal a pišťal som celou cestou ako Jerichove trúby.  A potom ďalších seden dní a sedem nocí.  Hrôza čo i len spomínať.  Lucia bola zo mňa tiež na nervy, aj skoro na srdce, ktoré jej pukalo z výčitiek, že odteraz budem musieť žiť s ľuďmi, a nie so sebe rovnými.  Ale ja som tolerantný labrador a viem, kde je moje miesto.  Našťastie zadelenie úloh rýchlo pochopila aj moja poddaná, ktorá mi dodnes verne a z celého srdca slúži.

Moja prvá kamarátka bola Lola. Náš spoločný veterinár totiž povedal, že len Lola je ma hodná, keďže som ešte nebol zaočkovaný.  Lola je psia kočka s ofinou ako Rod Steward.  Patrí do iného kráľovského rodu, než ja, do rodu border teriérovcov.  Väčšinu času trávi bádaním v tuneloch, ktoré na poliach vyhĺbili jej poddané zajace.  Lola vládla Luciinej kamarátke Kate.  Tá bola veľmi chorá, no vedela, že vďaka Lole ľahšie a dokonca veselšie bude prekonávať svoje útrapy.  Aj sa tak stalo.  Lola sa so mnou skamarátila hneď tak, že ma rafla do ňufáčika.  Taká návšteva u lekára, aj psieho, to je vám zábava! Vždy vyfasujete bolestné, hoci u lekára väčšinou nič nebolí, skôr len kde-tu zašteklí, v najhoršom prípade ľahko pichne.  A je tam toľko vôní, svetielok, zvukov a kútov!  Najlepšia je čakáreň, kde máte veľa spoločníkov.  Náš veterinár mal v nej aj jedno veľké papierové prasa, s ktorým som zvádzal hrdinské súboje a zabával spolučakajúcich.  Navyše vedľa  v parku bolo veľké stádo  kráv, ktoré partili pani veterinárovej.  O nich vám poviem o chvíľu, no ešte pobudneme u veterinára.  Súčasťou kliniky boli psie jasličky, kam som chodil s mojou poddanou socializovať sa.  Ja so šteniatkami, ktorých som sa sprvu bál.  Lucia so psou váhou. To bol maličká žinienka, o ktorej som si sprvu myslel, že je na nácvik cikania.  Ako šikovnému šťeňaťu sa mi neraz podarilo na žinienku knokautovať Luciu.  Nemala z toho veľkú radosť, najmä keď na veľkom monitore sa zjavilo priamo pred pánom doktorom veľké žiarivo červené číslo ukazujúce hmotnosť.

Môj prvý ľudský kamarát bol Martin.  Keď som mu udelil úvodnú audienciu, mal 23 rokov.  Sprvu sa ma veľmi bál.  Nerozumiem tomu celkom, lebo, neskromne, mňa má každý rád, až na babky demokratky, ktoré som však stretol až neskôr na Slovensku. (Pre cudzincov a príslušníkov mladšej generácie: babky demokratky sú také mrzuté tety v pletených čapiciach a neforemných kabátoch, ktoré okrem seba a svojich bielych maltézákov nemajú rady ľudí, ani psov.  Navyše sú rasistky, lebo na mňa hnevlivo kričia, že som čierny pes!)  Čo sa týka Martina, vraveli mi, že je trochu svojrázny a jeho anglickú rezervovanosť nemám brať osobne.  Má totiž v sebe vraj akéhosi autistu, ktorého asi zjedol, keď je v ňom.  Skrátka, mal všetky predpoklady na to, aby sme sa stali najlepšími kamarátmi.  Moja trpezlivosť a ľúbeznosť rýchlo priniesli ovocie a s Martinom sme sa stali parťáci.

Čo sa týka kamarátov, mám ich už peknú zbierku.  Najmä tých ľudských, lebo tí sa vždy zídu, keď chcem byť verejnoprospešný.  Hnojiť trávniky mi totiž nik nedovolí, hoci cambridgeským kravám to všetci dovolili dokonca aj v mestských parkoch a univerzitných záhradách.  Vďaka tomu kravskému povoleniu som sa stal veľkým plavcom.  Z pomsty za to, že ja hnojiť nemôžem, ako šteňa som si aspoň užíval celým telom kravské pizze, ktoré mi moje rohaté kamošky servírovali na trávniku.  V tej romantike som si chrochnil do sýtosti!  Potom nezostávalo iné, len umyť si labky a všetko ostatné.  Predvádzal som tak celému nábrežiu môj atletický skok do rieky Cam a v nej sa venoval študentom na osemvesliciach.  Stal som sa trénerom cambridgeského družstva a vďaka mne vyhrali nad Oxfordom.  (Oxford musel neskôr pridať do svojho tímu dvoch olympionikov, aby prekonali moje družstvo!  No to som už pôsobil na inom teritóriu.) Len s labuťami sme nepretekali.  S nimi sa nik nekamaráti.  Nielen preto, že sú to veľmi morózne tvory, ale navyše sú veľkí snoby, lebo každá z nich patrí kráľovnej, ktorá ich chráni.

Teraz som na Slovensku.  Veľmi zaujímavý svet.  Ľudia tu hovoria akýmsi zvláštnym zvukom – vravia mu slovenčina.  Stále sa čudujú, prečo moja poddaná so mnou hovorí anglicky.  Pomáham jej udržať si angličtinu.  Ja som vôbec talent na jazyky.  Rozumiem každému dobrému slovu, najmä keď mi niekto povie Srdiečko, šikovný či fešák. Tie š a č sú pre psiu reč nadovšetko užitočné, lebo my psi máme radi šušťavé zvuky a šušľavé hlásky.  Taká hebrejčina je v tomto dokonalá: keď mi poviete šev, hneď si sadnem, aby som urobil radosť tomu, kto si myslí, že vie hebrejsky.

Aj Šimon má to pekné š v mene.  Preto sa s ním bude dobre vodiť každému rozumnému psovi.  Keďže ja vládnem doživotne mojej poddanej Lucii, musíme sa poobzerať po niektorom z mojich psích bratov.  Aj na Slovensku sa nájdu šikovní psí králi, dokonca je tu celkom slušný dorast.  Minule som mal napríklad v pestúnskej starostlivosti jedného Broka.  Bolo to také čierne labradorie šťeňa, ktoré priniesla moja poddaná z Únie nevidiacich.  No hrôza, moja žiara celkom ustúpila do úzadia, lebo milý Brok (ktorý podľa mňa vôbec nebol milý, ale egocentrik) si uzurpoval všetku pozornosť tým, že kade chodil, tade zanechával jazierka.  Ale znášali sme sa inak dobre. Najradšej sme mali CK ŽSR, vďaka ktorej sme vlakmi precestovali celé Slovensko.  Do jedálenského vozňa nás nepustili.  O to viac sa nám mohli venovať deti i dospelí v kupé a žiadne jedlo ich neoberalo o pozornosť, ktorú si zaslúžilo naše herecké duo.  Najlepšie boli otvorené vozne v IC-čku, kde sme mali celý vagón pre naše predstavenie.  Brok je dnes už na vysokej škole vodiacich psov pre nevidiacich.  Okrem toho existuje aj vysokoškolský odbor pre vodiacich psov, ktorí sa budú deliť o svoje kráľovstvo s deťmi, ako je Šimon.  Len školné je vysoké.  Moja poddaná tvrdí, že aj na Cambridge je školné vysoké, no dostanú sa naň aj bežné ľudské deti, najmä, keď sú múdre a navyše dostanú štidependium. My, pátrací, záchranárski a vodiaci psi, sme mimoriadne talentovaní a múdri.  Bola by škoda nevyužiť náš potenciál, aby sme našim poddaným mohli ukázať, aký je život skvelý.  Cambridge  je dobrá škola, vynikajúca najmä v matematike.  Keďže som tam prežil nejaký čas, rýchlo si viem spočítať, že na školné potrebuje Šimonov psí kráľ 2500 Eur.  Šimon už nasporil 270 Eur.  Zostáva teda ešte zohnať 2230 Eur.  Táto suma je ľahko deliteľná rôznymi číslami …  Po Vianociach sú kontá poddaných pochudnuté, viem.  Na druhej strane, tých pár Eur sa vždy nájde, najmä teraz, po výplate.  Prv, než ich miniete na ľudské lahôdky – tých ste aj tak prejedení, alebo na lahôdky pre nás, psov,  ktorí ich vonkoncom nepotrebujeme, venujte ich, prosím, na štipendium pre Šimonovho psieho kráľa.  Je to len jeden psí študent spomedzi tisícov, ktorý potrebuje vzdelanie. Šimon je len jeden človek spomedzi miliónov, ktorý potrebuje pomoc.  Ako každý obyčajný človek, pár Eur máte a vždy budete mať.  Chýbať Vám nebudú.  Navyše hodnota pár Eur vydaných na psie štúdium je nevyčísliteľná, najmä keď má psí kráľ pomôcť poddannému, ako je zvedavý Šimon, poznávať svet a nestratiť sa v ňom.  Ďakujem Vám v mene všetkých psích kráľov, ktorí poddanému ľudu ukazujú, že život bez psa je život pod psa.  Šimonova psia pokladnička je na https://www.ludialudom.sk/vyzvy/1086

 

Rogan a Lucia za osem rokov spoločného života si vybudovali rozprávkový život v kráľovstve, v ktorom radi vítajú známych i neznámych.  Rogan sa zjavil Lucii v 35.  roku jej pozemskej púte a v 7. roku jej života v Cambridge.  Tam spolu prežili ďalších päť rokov.  Lucia študovala európske dejiny a pracovala v univerzitnom prostredí.  Rogan jej prinášal dennodenne veľký dar: radosť zo života.  Tak je tomu dodnes aj na Slovensku.  Lucia je riaditeľkou Fóra donorov a podpredsedníčkou Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.  S plným nasadením naďalej slúži Roganovi, ktorý stále s rovnakým zanietením vedie svoje kráľovstvo a obšťastňuje poddaných.  Spoločne venujú sa filantropii a iným veciam, ktoré im robia radosť.  Kontakt na Roganov sekretariát: Lucia Faltinová, luciafaltin@hotmail.com.

Rogan a Lucia želajú Šimonovi aj Vám ostatným úspešný nový rok 2014!