ĽudiaĽuďom.sk Blog

Závidíme iným, to čo nemáme. Ale otázka znie, či môžeme závidieť aj tie starosti, ktoré za tým sú. Mám na mysli to, ako mi dávajú najavo niektorí ľudia, ” však dostaneš len tak za nič od niekoho peniaze” , alebo “prečo žobreš, nehanbíš sa, ja by som nikdy takto nerobil a nedopadol ako ty”.

Je to čudné, ale nebolí ani tak poníženie, ale pomyslenie, že si ten človek takto verí a ani si neuvedomuje, že možno raz naozaj bude potrebovať pomoc. Paradoxne človek, ktorý mi takto vynadal, nás aj doslova okradol, ale to je už o inom.

Prečo sa nezamyslieť naozaj ak zrazu závidím niekomu peniaze, dobrú kamarátku, šťastnú rodinu, prácu či luxusné auto či si vezmem aj chorobu, obmedzenie robiť to, čo by sme chceli, ale nemôžeme  kvôli postihnutiu. Vezmeme si aj to trápenie takéhoto človeka?

Nie, takéto niečo nikto nechce závidieť, iba poukáže na to, že dostaneš len tak od niekoho pomoc. Akoby ju snáď ten závistlivec nevyhnutne potreboval!  Ako závistlivcovi vysvetliť, že moja  dcéra prežíva viac času u lekára v čakárni, ako na hojdačkách v parku. Zamýšľam sa a hľadám príčinu, prečo môjmu dieťaťu pribúdajú rôzne diagnózy rýchlejšie ako krásne zážitky, na ktoré by sme mohli spomínať, keď podrastie. Aj to sa dá závidieť?

Stretávam sa aj s absolútnou ľahostajnosťou, dosť bolestivou krutosťou. Zaráža ma zaujatosť niektorých ľudí aj tých blízkych, lebo od nich by sa čakalo pochopenie. Na prekvapenie, na to všetko zle  dokážem rýchlo zabudnúť. Prečo?

Lebo myslím na dcérku a všetko robím pre ňu. Keď mi každý deň aspoň 100-krát ba i viac, povie: Maminka, ľúbim Ťa, je to neskutočná odmena za nekonečnú trpezlivosť, ktorej som sa musela naučiť. Na moje šťastie ma celá tá situácie zocelila, aby som aj napriek vnútornej bolesti mala radosť z každého dňa a tešila sa na ďalšie: Ľúbim Ť, maminka.