BEZ ZLOSTI
Helenka otvorila dvere na byte pána Jána Osuského. Aby sa nezľakol, zakričala.
“Tu som, pán Osuský, to som len ja!”
Vyzula si topánky v predsieni a vošla do obývačky. Osemdesiatdvaročný muž, o ktorého sa starala Helenka ako sociálna sestra, sa neozval. Napadlo jej, spí. Zľahka nakukla do pracovne, kam si starý pán zvykol líhať v posledných týždňoch nielen v popoludňajších hodinách, ale aj krátko po tom, čo sa naraňajkoval. Všetko ho unavilo. Možno to spôsobovali lieky, ktoré bral už tri roky. Zmeny v jeho správaní nielen pani Helenka, ale aj syn Ján pripisoval chorobe, ktorou jeho otec trpel. Parkinsonova choroba. Obvodný lekár predpisoval pánu Osuskému lieky celý ten čas. Spočiatku sa zdalo, že je choroba na ústupe, no časom sa stav starého pána zhoršoval. Niežeby sa mu väčšmi triasli ruky, ale začal byť paranoidný. Nie tak dávno Helenku presviedčal, že počuje, ako ktosi chodí po byte, keď si myslí, že on spí.
“Pán Osuský, ale veď v byte nikto okrem vás a vášho kanárika, nie je. Možno ste počuli jeho, ako šuští krídlami, – chlácholila ho, ale len čo sa rozčúlil.”
“Prikrývam mu klietku na noc handrou, tak mi netvrďte, že to robí Tadeáš, môj vtáčik. Ja viem, že mi neveríte, ale aj dnes v noci ma hrôzostrašná tvár sledovala za oknom. Nos mala nacapený na skle a pozorovala ma. Volal som na políciu, ale tí ma vysmiali. Vraj sa mi to iba zdalo.”
“Pán Osuský, ale vy si to mýlite, – presviedčala muža jeho opatrovateľka, – bola som pri tom, keď ste videli tú tvár. Otvorila som okno a nik za ním nebol. To sa vám iba zdalo. A ako by sa dostal na šieste poschodie?”
“Po bleskozvode, – nástojil na svojom starý pán, no u Helenky nenašiel pochopenie.”
O svojich obavách o psychické zdravie sa zdôverila nielen svojej nadriadenej, ale aj obvodnému lekárovi, za ktorým z času na čas s pánom Osuským zašla, ak ho chcel vidieť. Inokedy mu sama zbehla po lieky a vybrala ich v lekárni.
“Má bludy. Prenasledujú ho čudné predstavy a bojím sa, že ide o stihomam alebo nejaké preludy… alebo, že by starecká demencia? – spýtala sa Helenka ošetrujúceho lekára, ktorý pokrútil hlavou.”
“Pani, keď viete, čo je pánu Osuskému, keď ste ho sama diagnostikovali, načo chodíte za mnou?”
Arogancia lekára, o ktorom nešli práve najlepšie chýry po meste, ju zaskočila. Helenka sa rozhodla porozprávať o stave pána Osuského s jeho synom.
“Bojím sa o vášho ocka. Myslím, že by … ste mali vyhľadať pomoc odborníka. Obávam sa, že obvodný lekár na to nestačí.”
Syn pána Osuského vybavil otcovi hospitalizáciu.
“Bojím sa, že je… to blížiaci sa koniec, – povedal pani Helenke, – mám o otca naozaj strach. Otca mal úprimne rád a urobil by pre neho všetko na svete. Každý, kto poznal starého pána Osuského, kým ho neprikvačila staroba a choroba, si ho musel obľúbiť.”
“Nesmiete si kresliť katastrofické scenáre, pán Osuský, váš otecko je silný muž a ja verím, že sa z toho dostane, – presviedčala Helenka muža, ktorý už tiež nebol práve najmladší, aj keď vlastným slovám pramálo verila.”
Stalo sa, s čím azda nik nerátal. V nemocnici vysadili pánu Osuskému lieky na Parkinsonovu chorobu a jemu sa o pár dní viditeľne polepšilo.
“Váš otec zbytočne užíval lieky na chorobu, ktorou vôbec netrpel. Neviem, kto mu to naordinoval, ktorý lekár, ale ja by som to len tak nenechal. Pán Osuský je v poriadku a teší sa naozaj dobrému zdraviu. Verím, že mu to dlho vydrží, – povedala ošetrujúca lekárka v nemocnici, – a my ho pustíme už o pár dní do domáceho liečenia.”
Syn Jána Osuského zalapal po dychu. Radosť z toho, že jeho otec si ešte na tomto svete požije, bola neopísateľná.
“Otec, Vianoce prežijeme spolu. Prídeš k nám a už od nás viac neodídeš.”
“Blázniš, synak? Rozhodol som sa dožiť sto rokov. To ma chcete so ženou trpieť ešte takmer dvadsať rokov? – zasmial sa Ján Osuský a pohľad upriamil na svoju sociálnu sestru, ktorá ho bola rovnako, ako jeho syn, v nemocnici navštíviť.”
“Tak je, váš ocko vyzerá skvele, – Helenka stisla starému pánovi ruku a usmiala sa na neho. Pohladil ju po chrbte jej ruky a všetci traja sa uvoľnene zasmiali.”
“Na Štedrý deň, aj v prvý a druhý sviatok vianočný prijmem vašu pohostinnosť, synak, ale potom pôjdem domov. Doma je doma, – povedal starček, – a ja sa tam necítim byť nikdy sám. Obzvlášť, keď ma chodí deň čo deň navštevovať tuto, pani Helenka, – pán Osuský vstal z lavičky, na ktorej sedel v nemocničnej chodbe a s úsmevom sa pobral k dverám ambulancie pani doktorky, ktorá mu vliala nový život do žíl. Na obvodného lekára mal zlosť, ale tú sa rozhodol odložiť po tých sviatkoch, o ktorých sa nenadarmo hovorí, že sú najkrajšími v roku”