ĽudiaĽuďom.sk Blog

Je teplé  ráno v prímorskom meste Split, život sa ešte len prebúdza. Jožo má 40 rokov a vedie svoje deti do školy. Tento ranný rituál je pre neho zázrakom. Keď mal 13 rokov, odišiel z domu a prepíjal svoj život na ulici. Vlámania, krádeže, drogy. Ako mantru si opakoval v tom čase, že niet nikoho, kto by sa o neho zaujímal, niet nikoho, kto by mu rozumel, kto by ho prijal takého, aký je. Jožov osud skončil dobre. V živote našiel niekoho, kto sa o neho zaujíma a dnes je otec rodiny. Nefetuje, nepije alkohol a vzorne sa stará o svoje deti.

Toronto pár minút po druhej v noci.

Podnikateľ zatvára svoj zábavný podnik a mieri do supermarketu.

Nakúpením plného kufra jedla, začína každodenný rituál.

Vyhľadáva bezdomovcov, ktorým dáva jedlo a prehodí s nimi slovko – dve. Nestará sa o to,  či sú to alkoholici,  alebo len nešťastní ľudia. Prijíma ich takých, akí sú.

Napriek tomu, že je úspešný podnikateľ, tento rituál patrí k jeho denným zvyklostiam. Sám hovorí, že po vzore Matky Terezy z Kalkaty, našiel sám seba v živote pre druhých.

Kalkata je  však aj vo Vašom meste.

Pokiaľ deti v rovníkovej Afrike trpia hladom, konzumný spôsob  života robí z Európy a severnej Ameriky  hladovú dolinu. Hladnú po prijatí a porozumení. Naše byty skrývajú v sebe osudy ľudí a vzdialenosti medzi nimi sú mnohokrát väčšie, ako tie medzi severným a južným pólom.

Prijatie je jedna zo základných výziev našej civilizácie.

Po uliciach našich miest chodia stovky  “Jožov”, ktorých ani v rodine ani v spoločnosti nikto neprijal.

Náš Inštitút prijatia je výzva tomuto svetu a je to taktiež výzva o prijatí človeka človekom, o skrátení vzdialenosti medzi ľuďmi v jednom meste, na jednom sídlisku.

Opustený a neprijatý človek, najmä mladý, má svoju hlavu a skvelé riešenia – (alkohol, drogy, násilie atď.).

“Oblbováky“ sú útekom, násilie je snahou byť prijatý cez strach a rešpekt – je to taký výkrik “som tu”.

Keď ma už nemá kto pochopiť a milovať, bude aspoň niekto, kto sa bude o mňa báť.

Príde lúpež, vražda, či iný skrat a plné noviny sú titulkov o neschopnosti politikov, či polície riešiť  tento problém.

Niekde pri zrode našej myšlienky, podobne ako v príbehu z Toronta, bola Matka Tereza a jej výrok: „Nečakajte na svojich vodcov, začnite teraz konať od človeka k človeku´´.

Prvým  priestorom, dnes viac frekventovaným ako sú ulice  miest, je internet.

Bez strachu z odhalenia – anonymne dávame ruku  tým, ktorí padajú, padli a vrúcne slovo tým, ktorí doteraz počuli len nadávky a krik.

Slovenský Jožo má možnosť bez kriku a toho, aby si dal dávku, či niekoho zbil, pokeckať s niekým,  kto ho neodsúdi, a kto mu môže pomôcť. Možno po “chate” s niektorým z našich dobrovoľníkov, začne myslieť inak. Možno vyhľadá aj osobný kontakt, alebo možno tých pár minút strávených na nete akurát nezoberie drogu.

Že problém spoločnosti sa nevyrieši našou aktivitou?

Že nezmiznú drogy, nenávisť a odcudzenie z našich ulíc? Čo keď však v tejto chvíli niekto, kto zvažuje čo ďalej, si vygoogli náš projekt a miesto ďalšieho „skvelého“ riešenia, nájde skutočnú pomoc?

Veď kto zachránil jeden život, zachránil celý svet…

Viac – www.ipcko.sk