Vianočné vetvičky
V mestečku žila jedna veľmi šťastná rodinka. Chlapček, dievčatko, mamka a tatko.
Tatko chodieval do práce a mamka sa starala o dedičky. Trávili spolu veľa času a často chodili na výlety alebo do kina, či sa len tak hrali doma.
No jedného obyčajného letného dňa tatko o prácu prišiel.
„To nič, nájdem si inú.“ usmial sa tatko a detičky i mamka sa usmiali tiež.
No čas bežal a tatkovi veci nevychádzali tak, ako by si prial. Darmo ho mamka i detičky utešovali, že peniaze nie sú všetko a keď príde čas, určite si prácu nájde . Pravdou bolo, že peniaze sa pomaly ale iste minuli. A tatko bol čoraz viac zamyslený. Už sa ani s deťmi nehrával, ani s mamkou nerozprával.
Leto minulo, aj jeseň a boli tu Vianoce, štedrý deň. Tatko sa túlal mestom, myšlienkami niekde inde, zatiaľ čo okolo neho ľudia frčali s taškami preplnenými darčekmi a jedlom letiac domov, aby stihli navariť a vychutnať si ten pokoja a mieru čas.
„Pardon,“ vrazil do tatka akýsi chodec, ponáhľajúci sa s posledných nákupov. Tatko otupene zdvihol hlavu.
„Vianoce. Sú Vianoce a ja nemám žiadne darčeky!“ povedal zdesene. Pomaly sa stmievalo a obchody zatvárali. Tatko siahol do vrecka. Bolo prázdne.
„Aj tak nemám ani cent. Čo teraz?“ zamrmlal smutne. Začal sa túlať ešte pomalšie, až ho nohy priniesli pred zavretý obchod s hračkami. Obchod bol nádherne vianočne vyzdobený a vo výklade boli hračky od výmyslu sveta. Tatko chvíľku len tak stál a pozeral do výkladu. Potom sa zohol a zodvihol zo zeme kameň, ktorý mu ležal pri nohe. Napriahol ruku a…
„Ho Ho Hó. Čo sa chystáš urobiť?“ ozvalo sa mu za chrbtom. Tatko sa otočil.
„Dedo Mráz?“
A naozaj. Priamo pred tatkom stal dedo mráz.
„Správne.“ usmial sa na tatka.
„Nikdy som neveril, že existuješ,“ povedal začudovane tatko a ruka s kameňom mu klesla.
„Ale veril, len už si dospelý,“ pokýval hlavou dedo mráz, „Poď, vezmem ťa na malý výlet.“ A spoločne nasadli do dedo mrázových saní. Soby zaručali a sane sa vzniesli k oblohe.
Leteli nízko nad strechami domov a cez okná videli šťastné rodinky pri spoločnej večeri. Deti a rodičia i starí rodičia sa spolu smiali a radovali. No postupne domy redli a sane leteli nad opustenými ulicami mesta. Ale iba naoko. V tmavých uličkách horeli slabé ohne, pri ktorých postávali ľudia bez domova. Držali sa okolo pliec a spievali koledy. Tiež na nich pôsobilo čaro Vianoc. Keď minuli bezdomovcov, leteli priamo k detskému domovu, ktorý stál na okraji mestečka. Bývali tu detičky, ktorých rodičia opustili alebo sa im niečo stalo.
I tu vládla vianočná nálada. Deti sa tešili síce zo skromných, ale pre nich aj tak vzácnych darčekov.
Po tejto návšteve soby stočili sane a vracali sa späť na miesto, kde nastúpili. Tatko zamyslene mlčal a dedo mráz ho nerušil.
Zanedlho pristáli pred obchodom s hračkami a tatko vystúpil.
„Ešte stále to chceš urobiť?“ opýtal sa ho dedo mráz. Tatko záporne pokrútil hlavou a obrátil sa smerom k výkladu.
„Neviem, či by som ten výklad naozaj rozbil a kradol. Ale teraz isto viem, že už to nikdy neurobím,“ obrátil sa späť k dedo mrázovi. No pred ním sa rozprestierala iba prázdna ulica. Tatko zodvihol oči k zimnej oblohe. Zdalo sa mu, že v diaľke vidí vzdiaľujúce sa sane a počuje to dedo mrázové ‚Ho Ho Hó‘.
Tatko sa pomaly pobral domov. Stále bol smutný, no cítil v sebe pokoj. Keď prechádzal námestím, všimol si vysoký vianočný stromček. Pod stromčekom boli popadané vetvičky. Tatko si čupol a tri zodvihol. Potom zrýchlil krok, aby bol čim skôr doma.
Keď vošiel do dverí, detičky a mamka sedeli za stolom a čakali na tatka s večerou. Hneď, ako ho zbadali, deti vyskočili zo stoličiek a vrhli sa tatkovi okolo krku. Mamka sa na tatka vyčítavo, ale ustarostene a s pochopením pozrela.
„Prepáčte mi. Veľmi ma to mrzí,“ tatko vystrel ruku, v ktorej držal tri vetvičky, „Tu je môj darček pre Vás.“
„Je, tie sú krásne,“ tešili sa deti, „Aj mi niečo máme,“ a bežali pre kresby, ktoré pre tatka a mamku vytvorili.
„No a je tu niečo aj pod stromčekom,“ spýtavo sa mamka pozrela na tatka a ukázala na darčeky pod vianočným stromčekom.
„No odo mňa nie sú,“ usmial sa tatko, „Tie budú od deda mráza.“
Mamka sa na tatka nechápavo pozrela. No potom sa usmiala a tatka objala;
„Dôležité je, že sme znova všetci spolu.“