Ako sme sa dostali do Famílie

Z natáčania Famílie

Do roku 2010 som bola počítačový antitalent. Vedela som, že má monitor /či vlastne obrazovku/ a klávesnicu. Moja o 2 roky mladšia sestra sa popri synoch s počítačom skamarátila – facebook, hry, komunikácia prostredníctvom mailov, internetbanking… Môj syn mi často pripomínal, že teta ide s dobou. Nepovedal mi priamo, že by som ju mala nasledovať… Tak som mu opatrne jedného dňa povedala, že keby bol počítač na inom mieste, nielen v jeho izbe, možno by som… A tak už ho mám aj ja vo svojej izbe. Začala som vlastne z povinnosti, pretože syn jedného času zaregistroval náš dom do súťaže o novú strechu a bolo treba oslovovať ľudí, aby hlasovali. A tak  som  sa vo veku 56 rokov  najskôr učila hľadať písmenká na klávesnici a postupne objavovať, čo tá malá skrinka dokáže. Dnes už bežne komunikujem prostredníctvom internetu, na FB sa pochválim fotkami, ktoré si sama stiahnem z telefónu a upravím, zisťujem inforácie, nakupujem, prevádzam platby…

Koncom minulého roka som sa prostredníctvom TV TA3 /ktorej som, mimochodom, skalnou diváčkou od samého začiatku vysielania/ dozvedela o portáli ľudia ľuďom. Dlho som rozmýšľala, či sa mám zaregistrovať, alebo nie, až som sa nakoniec odhodlala. Nebudem tu rozpisovať dôvody, tie sú uvedené v mojej výzve. Niekedy v januári sa mi ozvala redaktorka, že práve na tomto portáli ju zaujal môj príbeh a či by mohla o našej rodine natočiť reportáž. Po dohovore so synom, ktorý býva so mnou a mojimi 2 vnúčatami v spoločnej domácnosti, som prisvedčila.

Bývame v malej dedine, kde každý všetko vie a kde auto so štábom televízie nie je nič bežné. Spôsobili sme mierny rozruch, pretože sa natáčalo všade – u nás, v dedine, v škole, v ZUŠ, ktorú deti navštevujú… Keď bol štáb v školskej jedálni, deti aj zabudli, že majú jesť. Členov štábu si deti hneď obľúbili, rozumeli si. Bolo im smutno, keď to všetko skončilo. Asi najväčší zážitok pre ne bol, keď sme išli na plaváreň, pretože bežne nechodíme /financie/, iba v občas v lete.

3 dni natáčania ubehli ako voda a čakali sme na deň, kedy sa to bude vysielať. Spravila som si debilníček, komu som sľúbila dať vedieť dátum vysielania a postupne som si vyčiarkávala, komu som už dala vedieť, aj tak som niekomu volala aj 2 razy. Možno si dotyčná osoba myslela, že mi tak veľmi záleží, aby sa pozerala na televízne hviezdy z jej okolia, no ja som sa snažila, aby som na nikoho nezabudla, aby mi to potom nevyčítali.

A reakcie? Negatívne som nepočula. Zatiaľ. Možno sa aj objavujú, ale sa mi ešte nedostali do uší. A je mi to jedno. Pretože, ako povie moja dcéra, kto bude chcieť ohovárať, dôvod si nájde. Pred niekoľkými rokmi som žila tak, “aby ľudia nepovedali…” Záležalo mi na tom, čo sa o mne a rodine rozpráva. No život naučí. Mňa vtedy, keď sa dcéra prestala zaujímať o deti. Kým sa dalo, som to držala v sebe a trápila sa sama. No keď odišla od detí úplne, nič sa utajiť nedalo. A začala som o problémoch rozprávať. Postupne som si zvykla a dokonca prišla na to, že je to tak lepšie.

Kto  chce pochopiť moje nasledujúce riadky,asi by bolo lepšie, keby si pozrel reláciu z archívu  vysielanú 13.4.2012    http://www.stv.sk/online/archiv/familia

Môj najväčší zážitok zo sledovania – Emka plakala. Myslela som si, že pre mamu. Pritúlila som si ju a utešovala, že veď mama zas príde… Potom z nej vyšlo, že jej prišlo ľúto, keď ujo Robot povedal, že by nebol rád, keby odišli. Zas som to nepochopila, opäť som ju utešovala, že ale povedal, že môžu ísť za mamou, keď budú veľkí a budú chcieť napr. študovať vo Švajčiarsku. A ona ma dorazila odpoveďou: “Ale ja neodídem. Mne to prišlo tak ľúto, keď ujo povedal, že nechce, aby sme odišli.” A potom: “Babka, prepáč, že som až teraz prišla na to, ako Ťa ľúbim”.

Potom volala moja sestra, Emka jej to tiež jej to tiež vysvetľovala, ale stále ma objímala, držala sa ako pijavica.Keď išli do postele, požiadala ma, aby som si išla s ňou na chvíľku poležkať, tak ako som to robila, keď boli malí. To som s nimi chodila a na striedačku si ľahla raz k jednému, raz k druhému. Samozrejme som jej to splnila, lebo bola rozľútostená a potrebovala to. Keď som z postele odchádzala, prebrala sa a poďakovala, že som si bola s ňou poležkať.

Možno že doteraz vnímali len to, že ich hrešíme, prikazujeme. A čo pre nich robíme, brali ako samozrejmosť a nutnosť. Reportáž bola veľmi dobre spracovaná, keď to aj deti rozcítilo a pochopili veľa vecí. Syn bol v čase vysielania na 4 dni odcestovaný, prišiel až včera. Pri jeho návrate ho vítali, ako keby sa rok nevideli. Keď išli deti spať, prišli za ním do izby a Jurko mu priniesol nejaké peniaze z pokladničky, Na synovu otázku, že načo, mu Jurko odpovedal, že to je za to, že ich má tak rád a on mu nemá čo za to dať. Úžasné. Mám taký dojem, že sme sa doteraz riadne nepoznali.

 


Emiliána Beňová podporuje výzvy

Image 15

Aby moje vnúčatá mali detstvo ako iné deti a nezdedili dlhy

Dobrý deň, som 58 ročná rozvedená inv. dôchodkyňa, mám v náhradnej starostlivosti 9 a 7 ročné vnúčatá a som veľmi zadĺžená.Žijeme v starom zdedenom rodinnom dome, ktorý potrebuje opravu.

Podporiť výzvu

Image 3

Mladé dievča, ktoré chce študovať, Vás prosí o pomoc

Som mladá študentka a potrebujem finančnú pomoc pre študovanie. Keďže som z dediny tak potrebujem cestovať do školy a bývať na internáte. Prosím Vás preto o pomoc. Som z chudobnejšej...

Podporiť výzvu

Image 9

Dávid - Dado 580 g

Pomôžte nám v napredovaní a vyrovnať sa našim rovesníkom....ako aj zakúpení pomôcky do školy!...

Podporiť výzvu

Image 0

Katolícka základná škola s materskou školou A. Bernoláka, S. Tomášika 1, 036 01 Martin

Plnoorganizovaná katolícka základná škola s materskou školou - výchovu a vzdelávanie realizujeme podľa motta: "Výchova je príklad a láska, nič viac." Pri škole je zriadené aj CVČ JM Centrum, kde...

Podporiť výzvu