ĽudiaĽuďom.sk Blog

Predstavte si, že by vaše dieťa učitelia bili za to, že cez prestávku vášnivo diskutuje so spolužiakom o novom modeli šporťáku či o včerajšej detektívke. Nemysliteľné?

Pre nepočujúce deti ešte pred pár rokmi krutá realita!

Až koncom 80.tych rokov 20. storočia oficiálne prestalo platiť viac ako storočné nariadenie, podľa ktorého nepočujúci nesmeli v školách a na internátoch komunikovať posunkovou rečou. Koncom 19. storočia sa na celosvetovej konferencii lekári uzniesli, že ak budú deti komunikovať v posunkovej reči, prestanú sa učiť materinský jazyk a tak bude najlepšie posunkový jazyk im zakázať. Nepočujúci tak boli nútení naučiť sa a používať len zhluky písmen, ktoré sa nepočuli vysloviť, nevedia dať vo vetách správny prízvuk, a teda nevedia zrozumiteľne komunikovať s ostatnými. Takmer každý z nich sa naučil odčítavať z pier, vie viac či menej komunikovať, ale ich výslovnosť je veľmi zlá. Asi ako bola naša, keď sme sa začali učiť cudzí jazyk. Kostrbatá, ťažká artikulácia… Naučili sme sa správne hovoriť v cudzej reči podľa tónu vysloveného slova či slabiky. Lebo sme sa počuli a mohli sa opraviť, ak to neznelo tak, ako by malo. My počujúci vieme vyjadriť náladu a emóciu tónom hlasu. Ale nepočujúci to vedia len posunkami s mimikou a gestikuláciou.

Samozrejme, že aj keď platil zákaz, deti posunkovali! A boli trestané. Nejeden nepočujúci si pri pomyslení na svoje školské časy spomenie…

A aj keď v súčasnosti už uvedený nezmyselný zákaz neplatí, nepočujúci stále nevyhrali. Pretože v špeciálnych školách, ktoré navštevujú, veľa pedagógov a vychovávateľov posunkovú reč neovláda. Lebo sú to staré kádre ešte z čias, keď bolo posunkovanie zakázané a už sa ho neskôr nenaučili. A tak sa deti učia posunkovať od kamarátov – spolužiakov, veľakrát aj nesprávne (akoby nárečovo). Školiteľ na kurze nám rozprával, ako ho v jednej zo škôl pre nepočujúcich, kde prišiel praxovať, učiteľka vítala so slovami: „Jáj, dobre ste si vybrali. Tu aj keď deti zle naučíte, nikto na to nepríde!“

Dokonca aj úrady, ktoré sa bezbariérovosťou pýšia, v skutočnosti vyriešili iba bariéru telesne hendikepovaných. Skúste nájsť úradníka, ktorý ovláda posunkovú reč!

Na nepočujúcich sa stále zabúda. Ich hendikep nie je na prvý pohľad vidieť, ale to neznamená, že neexistuje!

Posunková reč je síce veľmi ťažká, ale je pekná a aj vtipná. Veľa posunkov je intuitívnych, napodobňujú situáciu, ktorú chceme opísať. Ja som sa kurzu posunkovej reči zúčastnila. Naučila som sa posunkovať (trošku; treba trénovať a trénovať a trénovať) a mám aj nové vedomosti o živote nepočujúcich, o ktorých som doteraz ani len netušila.

A už niekoľko dní sa usmievam na podvedomých gestách ľudí okolo. Keby poznali posunkovú reč, by sa veru nasmiali, aké monológy niektorí vedú! Stačí si len inak šprngnúť prstom po nose a  poviete niečo, čo ste určite nechceli :)

A možno ste nevedeli ste, že:

• nepočujúci nemajú radi zhasnuté svetlo, pretože v priestore sa orientujú najmä zrakom; v tme sú stratení
• nepočujúci sú chronickí meškáči. Nemôžu totiž robiť viac vecí naraz. Nemôžu sa rozprávať aj jesť, či rozprávať sa a obliekať. Všetko musia robiť postupne a to si vyžaduje čas, veeeeľa času
• veľmi často sú nepočujúci obeťami dopravných nehôd s električkou. Lebo šoféri upozorňujú chodcov z diaľky zvonením, ale ešte nebrzdia. Nepočujúci tak necítia vibrácie, ktoré by ich na nebezpečenstvo zrážky upozornili (ako keby ste kráčali mestom s hlasnou hudbou z MP3 v ušiach, musíte sa veľa obzerať, lebo sluch je mimo). Keď začnú električky brzdiť, už je zväčša neskoro zorientovať sa a uskočiť
• nikdy nesmiete nepočujúceho odzadu poklepať po ramene, ukážte sa mu vždy v zornom poli. Nepočuje vás totiž prichádzať a tak sa vám veľmi ľahko môže stať, že jeho skvelý obranný reflex vás bude stáť pár zubov :)