ĽudiaĽuďom.sk Blog

Pamätám si, ako by to bolo dnes…. Prvý kontakt s Prístavom.

Poznáte? Mám na mysli Chránenú kaviareň Prístav, ktorá sídli v Banskej Bystrici v starom Priore, na druhom poschodí.

Po dlhokánskych rokoch som kontaktovala kamarátku z detstva… Nádherné dlhovlasé dievčatko, s najkrajšou jamkou na líčku, ktoré malo za brata najfešnejšieho chalana na celom sídlisku. Po článku v časopise som si ju vyhľadala na sociálnej sieti, pripomenula som sa jej a začali sme si písať.

O všeličom.

O tom, aká je chorá, prečo je to tak, čo robila celé tie roky, čo študovala, dokonca mi spomenula, že ide otvárať kaviareň vo Zvolene pre zdravotne postihnutých, primárne pre vozičkárov. Úžasné.

Neskôr sa otvorenie kaviarne presunulo do Banskej Bystrice.

Hoci som mala doma pol ročné bábätko, ponúkla som sa jej, že jej s tým pomôžem. Veď má dosť práce okolo zháňania sponzorov, priestorov, nábytku, zamestnancov, vybavovačky na úradoch… Nevedela som toho urobiť veľa, ale viem, že sa všetko dá, keď sa chce. Nie vždy je všetko jednoduché, no je len na nás, ako si zadelíme svoj čas. A ja ako aktívna osoba, ktorá nemôže ani jeden deň sedieť s nohami hore, som sa po polročnej materskej cítila strašne unudene.

Cítila som sa neskutočne poctená, keď ma pozvala na konkurz. Aby som spoločne s ňou vyberala ľudí do kaviarne.

A odvtedy to šlo….

Spoločné zariaďovanie, upratovanie, pomáhanie, úžasné chvíle, ktoré mi dávali veľmi veľa. Na to, že som tam chodila s pol ročným bábom každý deň, sa niektorí dívali s údivom a iní s odsúdením. Ale aký je rozdiel, či sa dieťa vyspí doma, alebo je spolu so mnou v nádhernom, čistom prostredí a navyše úplne spokojné? A jeho maminka sa cíti ako v siedmom nebi? Nuž, ani teraz si neviem predstaviť krajšie prežité chvíle a keby to malo byť znovu, zopakujem si to s rovnakým nadšením a nasadením a rovnako by som tomu venovala všetko. Neľutujem ani minútu.

Neľutujem to, že som sa naučila AKO sa rozprávať so zdravotne postihnutými, naučila som sa, že sú to skvelí ľudia, naučila som sa, aká je práca s nimi náročná a aj keď mám skúsenosti s vedením ľudí, toto bolo iné a tak som sa naučila, akým spôsobom ich motivovať, kedy ich pochváliť, za čo ich pokarhať, ako ich pokarhať…

Ešte teraz sa usmievam, ako ma niektoré potvory cvičili, skúšali na mňa všeličo, hrali divadielko a ako som im na to vždy skočila a oni sa spoločne pochechtávali za mojim chrbtom.

Usmievam sa, keď si spomeniem, ako sa báli, že sa nahnevám, ak niečo neurobia tak, ako som to od nich chcela a oni s plným nasadením a spýtavými pohľadmi zvládli akcie profesionálnejšie, než akýkoľvek vyučený čašník.

Usmievam sa, keď si spomeniem, keď som ich po týchto akciách pochválila, poďakovala za aktivitu a za to, akí boli skvelí. To bol balzam na ich dušu. A ja som im neklamala.

S nadšením som volala s Marcelkou denno denne a hlásila jej, čo sa udialo a ako sme ustáli prvú literárnu besedu. Môj strach a obavy by sa dali krájať. Ruky som mala studené, triasli sa mi spolu s hlasom. Ale bola som pripravená. Udržať tempo hodinu a pol s autorom kníh, nie je jednoduché. Doslova som prekutrala internet, čítala ako sa vedú diskusie, ako sa kladú otázky, kto je vlastne autor, aké diela napísal, aká je predávanosť, úspešnosť, kto knihy vydal,  ak mala autorka vydané tri knihy, za dva dni som ich musela prečítať. Popri tom motivovať zamestnancov, zohnať dobrovoľníkov, rozdeliť im úlohy- kto bude umývať riad, kto ho utrie, kto bude robiť kávy, kto bude nosiť na stôl, kto usádzať hostí, pripraviť dostatok koláčov, stoly pre 16 osôb, niekedy aj viac a to popri štúdiu na VŠ, a pol ročnom dieťati, upratovaní jednej firmy a externej práci pre istú prieskumnú agentúru. Viac než dosť. Ale okrem Prístavu a dieťaťa nebola žiadna aktivita každodenná, skôr sporadická a preto to šlo.

Už sa smejem od ucha k uchu, keď si spomeniem, ako sme sa s Mackou dotrepali na istú spoločenskú udalosť v Bratislave. Išlo o Bál. Krásne sme sa obliekli, obidve v nádherných šatách, nedočkavé a plné obáv. Mali ste nás vidieť, keď sme tam prišli medzi ženy s ,,dredmi,, na hlavách,  do uvoľnenej atmosféry a neorganizovaného chaosu, no v nádhernom prostredí pekného hotela. Po trojdňovej konferencii šlo o oceňovanie nominovaných a na nomináciách boli mamičky s deťmi úplne naturálne. A do toho sme tam prišli my. Smiali sme sa za stolom so slzami v očiach. To sa snáď môže stať iba nám. Aj keď… názov akcie bol jasný. A protokol je ďalšia vec.

Veľmi som si obľúbila Mackinho brata a jeho Maťku. Úžasné to žieňa. Nasmiala som sa na jej rozprávaní tak, že ma boleli sánky a čo som úplne zbožňovala, bola jej maminkovská pusa. Taká, akú som nikdy nedostávala. A Otino? Chalan so srdcom na dlani. Vzal ma na tie najkrajšie miesta v Bratislave a ja som bola nadšená. Prečo? Pretože bola jedna hodina v noci a on vstával ráno do práce. Napriek tomu mal čas ukázať mi výhľady, aké by som asi nikdy nevidela. Toto pre mňa neurobil ešte nik. Teplo ich príbytku mi dávalo pocit, že som tam vítaná.

Je mnoho vecí, o ktorých by som mohla písať… Ako sme robili akciu v Žiline pre veľkú automobilku a učili mužov ručným prácam… Ako sme robili detský karneval pre deti nie len so zdravotným postihnutím, ako sme robili Mikuláša, takmer každý mesiac besedy s autormi kníh, zúčastňovali sa všetkých akcií organizovaných mestom, zapájali sa do projektov… Nádherné chvíle, na pozadí ktorých bola štatutárka Macka. Lebo to ona riadila a dohodovala z nemocnice. Ja som to už len dotiahla. Tak, aby bola spokojná. Tešilo ma tešiť ju, lebo to ju nabíjalo energiou. Lebo aj keď jej lekári zakazovali pracovať, nebyť práve jej aktivít, bola by na tom horšie.

A ja? Maximálne aktívny rok a pol. Dieťa nemá psychické následky, dokonca bolo rok plne dojčené. Spoznala som nádherných ľudí. Veľa mi to dalo. Viac, než vzalo, lebo áno, boli aj problémy.

No ja som spokojná.

Prišiel čas odísť a ja idem.

Ak však Prístav niečo bude potrebovať a budem vedieť pomôcť, pomôžem, to vie aj Macka. A keď nie, budem sa tešiť, ako všetko zvládajú, akí sú šikovní a rada prídem na chystané akcie ako hosť. Podporiť ich.

A to, čo som im už niekoľkokrát povedala, už len zopakujem:

Ďakujem Vám za krásne chvíle.