ĽudiaĽuďom.sk Blog

Práve rok uplynul odvtedy, keď ako ktorýkoľvek zdravý človek som spolu so svojimi deťmi (chlapec 16 r., dievča 11 r.) chcel nachystať palivové drevo na budúcu zimu… Píše vo svojom liste z roku 2000 Ján, otec Janka a Janky, ktorí boli ocenení v roku 2000 v kategórii Pomoc v rodine.

No všetko sa skončilo pred odchodom z hory po chystaní. A čo sa vlastne udialo? Pri práci som spadol do jamy po vyvrátenom buku, avšak vtedy som to nejako nepostrehol a necítil, ale na konci, keď sme chceli ísť už domov, pri zdvihnutí motorovej píly ma veľmi začal bolieť chrbát v spodnej časti. Človek si myslel, že prejde dole z kopca k autu a bude všetko v poriadku. No nešlo to vôbec, pretože bolesti sa tak zvýšili a začali prechádzať do nôh. Vtedy to už začalo byť vážne, deti však nestratili duchaprítomnosť, hoci človek v tom momente sa nevedel vôbec rozhodnúť, čo ihneď robiť. Vyriešili sme to tak, že chlapec Janko bol predsa silnejší  starší. Ostal pri mne, napolohoval ma tak, aby bolesti neboli také veľké a udržiaval ma pri vedomí až dovtedy, pokiaľ neprišla záchranná služba. Keďže začalo pršať, vybral z auta plášte, ktoré nosíme na ryby, jedným  ma podložil a prikryl druhým. Čaj a voda z potoka ma osviežovali pri čakaní na ZS. Mladšie  dievčatko Janka, bežalo samo do dediny krížom cez horu  8 km, aby privolali ZS. Podarilo sa jej to aj napriek tomu, že pršalo a v tej oblasti sme boli prvýkrát.

            Avšak prečo Vám tento dopis píšem? Nielen preto, že ma zachránili, ale Vám to vysvetlím teraz v ďalšom rozprávaní. Zaujala ma Vaša  výzva v rádiu, a ako bývalý učiteľ na SPŠ – drevárskej vo Zvolene, kde som pracoval s deťmi v škole a v mimoškolskej činnosti. Tam človek z profesionálneho hľadiska musel rozlíšiť dobro aj zlo a toto všetko posúdiť a rozhodnúť, či žiaka pochváliť, alebo pokarhať. Tento raz to robím z pozície otca, ktorý ostal po operácii a následnom liečení od pol tela ochrnutý, odkázaný na invalidný vozík a dobrú vôľu ľudí, ktorí s ním žijú a prichádzajú do styku. A toto je podstata toho, prečo Vám vlastne píšem.

            Deti od toho zlého dňa, kedy sa mi to stalo, ma pravidelne navštevovali v nemocnici, hoci museli dochádzať, alebo telefonicky človeka povzbudzovali do ďalšieho života, ktorý sa úplne zmenil z minúty na minútu. Toto ich konanie sa nezmenilo ani na rehabilitácii v NRC Kováčová. Vtedy ešte človek len začínal žiť životom vozíčkára.

            Deti namiesto spoločnej dovolenky strávili takmer celé prázdniny pri mne. No prichádzal pomaly deň D, keď človek mal prísť do domácich podmienok a stále myslel na to, ako to bude všetko v domácich  podmienkach fungovať, kde zatiaľ nič nebolo prispôsobené pre tak potrebné úkony, ktoré treba vozíčkárovi  pre obyčajný život a ako to vlastne rodina pochopí, ako sa s tým rodina zmieri. Človek všeličo videl a počul a mal možnosť zažiť v nemocnici aj v NRC, kde osudy ľudí  sa skončili rôzne.    

Ja teraz už s istotou môžem povedať, že to funguje tak, že manželka, ale aj deti mi každodenne pomáhajú, nielen psychicky, ale so všetkými úkonmi, ktoré mi treba vykonať pre život, neopustili ma v ničom, čo ma  veľmi povzbudzuje a som na nich hrdý.

            Aspoň v tomto dopise im človek môže poďakovať, pretože pred  nezainteresovanými ľuďmi to nemá význam, pretože väčšina ľudí nevie o problémoch vozíčkárov, ľudí, ktorí nie raz, ale každodenne sú odkázaní na pomoc niekoho iného. A koľkokrát sú to také veci, že aj niektorí dospelí by sa možno stránili tieto úkony vykonávať.

            Ja ešte raz ďakujem manželke a hlavne svojim deťom, že okrem bežných povinností v živote na mňa nezabúdajú a každodenne pomáhajú ďalej žiť!

            A keďže mierka hodnôt sa u ľudí zmenila, chcem touto cestou  srdečne poďakovať všetkým tým, ktorí takéto podujatia a akcie podporujú, pretože sú veci a činy v živote človeka, ktoré sa dajú zaplatiť, ale sú veci a činy, ktoré sa nedajú vyvážiť ani vagónmi zlata.