ĽudiaĽuďom.sk Blog

Janka získala ocenenie v roku 2003 v kategórii Pomoc v rodine. Obdivuhodne sa stará o svoju mamku, ktorá je odkázaná na invalidný vozík a pomoc svojej dcérky.

„Volám sa Jana a mám 14 rokov. Navštevujem školu v malom meste na južnom Slovensku. Chcela by som písať o sebe, o svojej mame a o tom, akými skúškami sme spolu prešli.

Moja mama je obdivuhodný človek. Keďže nemohla mať deti, rozhodla sa dať domov a lásku trom deťom z detského domova. Moji súrodenci Renáta, Táňa a Miro sú dnes dospelí ľudia. Táňa žije s rodinou v Čechách, žiaľ Miro a Renáta odišli od nás a teraz s nimi vôbec nemáme kontakt. Túto situáciu znáša mamička veľmi ťažko, trápi ju to a obviňuje sa, že urobila chybu.

            Ja som sa narodila po veľkom očakávaní a po veľkom boji z mamičkinej strany. Už neverila vo vlastné dieťa, veď mala 40 rokov a bola chorá na cukrovku. Moje detstvo bolo bezstarostné, až v posledných rokoch sa mamičkin stav zhoršil. Veľmi ťažko som znášala, keď mama trpela bolesťami, každodenný pohľad na ňu ma ubíjal. Situácia vyvrcholila v r. 2000, keď mamičke v máji a v novembri postupne amputovali nohy. Dlho bola v nemocnici a ja som za ňou denne dochádzala 50 km. Umývala som ju, priniesla som jej čisté oblečenie, ovocie, rozprávala som sa s ňou a pokúšala som sa jej pomôcť. Hoci najradšej by som aj ja kričala o pomoc… Ťažko som sa vyrovnávala s tým, že mamička je odkázaná na vozíček, zhoršila som sa v škole, nemala som čas na kamarátky a celkovo som sa zmenila. Mamička je odkázaná ďalej na moju pomoc. Ja nakupujem, upratujem, pomáham mame pri obliekaní, pri návšteve lekára a obchodu. Je veľa drobností, ktorými jej viem uľahčiť život na vozíčku.

            Obidve sme sa dokázali vrátiť do normálneho i keď ťažšieho života, prekonali sme ťažkosti. Ďakujem Bohu, že mi ju nezobral a za tie krásne chvíle, ktoré spolu prežívame.“