ĽudiaĽuďom.sk Blog

Maroš opisuje, ako pomáhal pri záchranných prácach po zrážke autobusu a vlaku v Polomke. Sám sa viezol v autobuse, no našťastie vyviazol len s malými zraneniami. Popisuje zážitky, z ktorých behá mráz po tele. Maroš v roku 2009 získal ocenenie v kategórii Pomoc ľuďom za pohotovú reakciu a pomoc zraneným pri vážnej dopravnej nehode.

„…V jedno pekné ráno 21. februára sme sa vybrali na lyžovačku do Polomky… Spolu s mamou a bratom sme nastúpili do autobusu. Rozlúčili sme sa s ocom a zakývali sme mu. Poprial nám šťastnú cestu… Tá lyžovačka so skvelými kamarátmi mala byť oddychom a načerpaním nových síl. Cestou sme sa zastavili na čerpacej stanici, občerstvili sme sa a pokračovali sme v ceste. Všetky deti sedeli v zadnej časti autobusu a tak sme sa mali o čom rozprávať… Už sme sa tešili, že si spravíme diskotéku a budeme sa zabávať… Nič z toho sa však neudialo, pretože prišla chvíľa, ktorá to všetko prekazila. Už len pár metrov a sme tam. Prejdeme železničné priecestie, z ktorého bolo vidieť krásny lyžiarsky svah. A práve tam to prišlo, náraz a buchot, škrípanie bŕzd. V ten moment som netušil, čo sa deje. Ani by ma nenapadlo, že do nás narazil vlak. Prevrátilo nás a šúchalo po trati s hrozným rachotom. Zrazu bolo ticho a tma. Keď som sa precitol, zbadal som kamaráta, ktorý bol vedľa mňa a rýchlo sme vyskočili von. Počuli sme všade krik a plač. Zbadal som, že ostatní sú zavalení vo vraku autobusu, ktorý ležal na boku. Bolo rýchlo treba pomôcť. V tom som počul kričať mamu, či žijeme. Po sedačkách preliezla až k nám a keď zistila, že nám takmer nič nie je, povedala, že musíme pomôcť ostatným. Spolu s mamou a kamarátom sme začali vynášať zranených von. Kamarátka mala rozbitú hlavu a upadala do bezvedomia. Vyniesli sme ju von a dali na bundu. Ja som jej robil studené obklady. Bol som pri nej a držal som ju na rukách. Bola od krvi, nevnímala čo sa deje a ja som sa o ňu strašne bál. Začala vracať a ja som ju dal na bok, aby sa nezadusila.  Potom začali prichádzať za nami okoloidúci a tí odvážali zranených do nemocníc. Kamarátku odviezli a ja som išiel pomáhať ďalej. V ten moment som nemyslel na nič iné, len ako pomôcť ostatným. Ten pohľad okolo seba bol hrozný. Všade okolo ležali zranení, ale aj mŕtvi. Pomáhal som aj nášmu susedovi dostať sa z autobusu. Keď sme ho vytiahli, ponúkol sa okoloidúci šofér, že ho zoberie do nemocnice. Naložili sme ho a ja som pomáhal ďalej. Keď poodvážali ťažko zranených, prišiel som na rad aj ja a ostatní kamaráti. Odviezli nás do Revúckej nemocnice. Tam nám urobili vyšetrenia a večer nás pustili domov… Ja, môj brat a mama sme mali len ľahké zranenia. V ten deň som nemyslel na nič iné, len na tú hrôzu, ktorú sme prežili. My sme mali veľké šťastie, ktoré sa nedá ani opísať. Až do konca života mi zostanú oči plné sĺz a myseľ plná nezodpovedaných otázok. Prečo práve náš autobus, prečo sa to muselo stať práve nám?“