ĽudiaĽuďom.sk Blog

O tom, ako sa dokážu spolužiaci zomknúť, aby pomohli chorému kamarátovi, napísal Milan, Norov spolužiak. Kolektív vtedy 7.C triedy na 1.ZŠ ul. Dr. Janského 2, Žiar nad Hronom získal v roku 2000 ocenenie v kategórii Pomoc rovesníkom.

 

V triede máme jedného dobrého kamaráta, s ktorým sme sa aj niekedy vonku idúc zo školy pobili, a niekedy sme sa aj cez prestávku spolu z „roztopaše“ váľali po koberci.

            Po vianočných prázdninách Noro neprišiel do školy. Cestou zo školy som sa zastavil u nich doma a teta mi povedala, že Noro je v nemocnici v Banskej Bystrici. „Čo sa stalo“ ? Ale teta mi nepovedala. Len neskôr som sa dozvedel, že ho budú operovať. Po troch týždňoch Nora pustili z nemocnice domov. O dva dni prišiel s mamou do triedy, ale len na návštevu. Lekári nedovolili, aby sa stretával s kolektívom, lebo má oslabený imunitný systém. Ešte v ten deň sme s Norom všetci radostne zvítali a pobudol celú prestávku s nami v triede. Po jeho odchode z triedy nám triedna učiteľka, veľmi citlivo povedala, že operácia dopadla dobre a výsledky budú neskôr. Mal nádor veľkosti päste poniže chrbtice.

            Držali sme mu palce, aby všetko dobre dopadlo. Po nejakom čase nám prišla Norova mama poďakovať, že sme mu s učením prišli pomôcť, lebo on už do konca školského roku nepríde do školy. Chodí totiž na chemoterapiu do nemocnice, takže len cestovanie sanitkou na trase Žiar nad Hronom – Banská Bystrica a späť mu prináša aký – taký obraz o vonkajšom svete. Hospitalizácia v nemocnici bola a je jeho liečebnou cestou. Naša spolužiačka – Petra, od samého začiatku chodila k Norbertovi domov, aby ho učila matematiku, slovenský jazyk a dejepis. Norbert s úsmevom a s veľkou radosťou prijíma Petru, vždy ako svoju učiteľku, ktorá ho svojou prípravou naučila veľa, aby mohol s nami pokračovať, keď sa vráti do triedy. Aby sa mu striedala aj chlapčenská návšteva, chodil som aj ja vyučovať môjho spolužiaka a to zemepis a prírodopis, alebo čo prišlo, na čo mal momentálne Norbert chuť. Bol som šťastný, že mu môžem pomôcť. A tých dobrých koláčov, ktorými ma jeho mama počastovala, som zjedol neúrekom.

            Celá trieda, samozrejme aj s triednou učiteľkou, sme sa snažili mu pomôcť v  „učení sa  doma“. Stále v tom pokračujeme. Píšeme mu listy, veľké a dlhé a do nich vždy niečo nakreslíme. Triedna vždy prikreslí srdiečko. Kdekoľvek cestuje niekto z nás mimo z mesta, povedzme s rodičmi, napíše mu pohľadnicu. Každý prispieva do tejto „mozaiky pomoci“ svojím kamienkom tak, ako najlepšie vie. A my sa už od Norbertovho ochorenia v triede vôbec nebijeme.

            Odkazujeme všetkým deťom, ktorí čítajú náš skutočný príbeh: „Konajte tak, aby ste každému vždy pomáhali, ak Vašu pomoc potrebuje“.