ĽudiaĽuďom.sk Blog

Viem, že píšem do tejto ankety na poslednú chvíľu, ale hneď Vám aj vysvetlím  prečo.

Môj príbeh a teda aj čin mojich priateľov sa začal odohrávať až nedávno, v jednu pre našu rodinu veľmi tragickú noc.

Týmito slovami začína svoj smutný príbeh Peter, žiak IX. Triedy ZŠ, Pribinova ul., Nováky. V roku 2000 nominoval svojich spolužiakov na Detský čin roka a títo získali cenu v kategórii Dobrý nápad.

            Dňa 27.4.2000 v noci o 22.hod. som pri sledovaní televízie zacítil dym. Po krátkom zaváhaní som zobudil rodičov a naše podozrenie sa potvrdilo – Horíme! Skutočne, na našom staršom dvojdome sa následkom skratu elektrického vedenia chytila horieť strecha. Začali sme konať – my, susedia, požiarnici, ale oheň sme nepremohli, a tak ráno o pol piatej, kedy dohasínali posledné ohníky, sme sa iba smutne dívali na rumovisko – zostatok príbytku mojich rodičov a mojich dvoch maličkých sestier, ako aj susedov – staručkých dôchodcov.

            Viete, nie o našom nešťastí Vám chcem písať. Najskôr sme boli zúfalí, veď domček sme nemali ani poistený. Ale práve teraz, pri takejto udalosti sme sa mohli presvedčiť, že v srdciach mnohých ľudí vládne porozumenie, obetavosť a láska.

            Myslím najmä na mojich spolužiakov, ktorých by som chcel týmto prihlásiť na ocenenie Čin roka /ani nie detský, lebo to, ako sa zachovali oni, neurobia ani  mnohí dospelí/.

            Keď sa dozvedeli o tragédii, ktorá nás postihla, rozhodli sa sami od seba, že peniaze, ktoré si ako triedny kolektív už tri roky šetrili na rozlúčkový večierok v 9.ročníku, venujú našej rodine a večierok nebudú mať. A tak sme obdržali 8 500 Sk, takéto množstvo peňazí na pomoc našej rodine – od detí ! Neviem ani vyjadriť dojatie mojej mamy, ktorá je upratovačkou v našej škole, ale teraz je na materskej dovolenke. A nielen to! Teraz, keď začíname s opravami, moji spolužiaci prichádzajú k nám a pomáhajú nám brigádnicky – osekávajú murivo zo stien, pričom niekedy takto pracujú aj 4-5 hodín.

            Neviem, čo by som Vám ešte napísal, aby som Vás presvedčil, že toto je ten najúžasnejší Čin roka – keď zistíte, že priatelia Vás neopustia v tom najhoršom a dokážu sa pre Vás zriecť toho, na čo sa tak veľmi tešili.

            Ja sám a moja rodina sa im nemáme ako odvďačiť – azda len tak, že ak niekto z nich raz bude v núdzi, vedia, že sa na nás môžu vždy obrátiť. Teraz si však myslím, že čin je hoden toho najvyššieho ocenenia – ocenenia ich ľudskosti.