Máme sa báť?
Staroby? Máme sa báť, že v čase, keď by sme si mali „užívať“ oddych za dlhé roky práce pre túto spoločnosť, dlhé roky budovania „krajšej budúcnosti“, máme sa báť, že bude pre nás čokoláda nedostupný tovar?
Prečo práve čokoláda? Pre toto:
Piatok. Moja návšteva hlavného mesta a tradičná cesta do obchodného centra pre mňa stále nápaditého a „iného“ nábytku. Dole za pokladňami som však uvidela niečo nad čím rozmýšľam ešte aj dnes.
Obchodný reťazec predávajúci okrem nábytku a bytových doplnkov aj severské špeciality robil ochutnávku tovaru, ktorý predáva. Na malom stolíku blízko pokladní boli vo velikánskych misách čipsy, čokoládky, keksíky , cukríky a neviem čo ešte. Bolo to len tak položené bez obsluhy a hostesiek, ktoré núkajú okoloidúcich návštevníkov. Takže každý kto si to všimol sa mohol zastaviť a zobrať si čo mu srdce ráčilo, na čo mal chuť, čo chcel vyskúšať.
Ja tom tak urobila tiež, a práve pri tom stolíku som si všimla pani. Pani slušne oblečenú, pani s úsmevom na tvári, pani s taškou zavesenou na paličke o ktorú sa opierala. Aj ona dostala ten nápad, vyskúšať niečo nové, spoznať chuť inej krajiny. Lenže trošku inak ako ostatní hostia. Ona si tie „ochutnávky“ kládla potajme do tašky zavesenej na paličke. Milým pohľadom starostlivej babičky sa poobzerala po ľuďoch okolo a vo chvíli ,keď si myslela že sa všetci starajú len o seba si vložila za hrsť čokoládiek nalámaných na malé kúsky do tašky. Tak obišla stôl a nabrala si aj z cukríkov – lekoricových – ktoré jej zjavne pripomínali staré časy – lebo to aj mne J
Celé by to skončilo priam happy endom, kedy nebyť toho, že trasúce sa ruky starej pani, si všimla okrem mňa aj predavačka. A stále rozmýšľam nad tým, čo urobila a hlavne prečo to urobila. Zahriakla tú pani pred všetkými nakupujucimi , že keď si už nabrala do tašky tak si musí niečo kúpiť. Slovo MUSÍ mi v tejto chvíli bolo tak nevhodné a tak drastické. Viem čo chcela predavačka dosiahnuť, viem a chápem prečo obchod robil takú ochutnávku, ale či to chcú dosiahnuť takýmto spôsobom, tak toto už nechápem.
Pani zahanbená tým, že ju „prichytili“ oslovila vedľa stojaceho starého pána – manžela, aby kúpil aspoň 1 čokoládu. Kúpil. Ale aj tak mali obaja problém dať dokopy 1,2 € na čokoládu. Prehľadali všetky vrecká, dve peňaženky, tašku. Našli a kúpili 1 čokoládu.
A ja som odišla domov s hrozným pocitom. Celý dojem z dobrého dňa bol razom fuč. Mala som chuť sa im za tento celý hnusný svet ospravedlniť, za to, že na staré kolená, je pre nich čokoláda nedostupný tovar. Ako to vieme zmeniť? Vieme to vôbec zmeniť? Chceme to zmeniť?
Mária Šárossyová podporuje výzvy
Bojujeme zo všetkých síl - pomôžte nám aj Vy
Degeneratívne ochorenie mozgu, praktická slepota, mentálny postih, spastická kvadruparéza ....diagnózy, ktoré našim dvom deťom nedovolia žiť život plný detských radostí. Branka a Zorku sprevádzajú v živote veľké komplikácie avšak statočne, hoci často so slzami v očiach, žijú svoj život ako malí bojovníci.
Tomáško potrebuje rehabilitáciu
Tomáško je 12 ročný chlapec s detskou mozgovou obrnou. Je to ťažký osud , s ktorým musí bojovať celý život. Rodina sa mu snaží dávať všetko čo potrebuje, no napriek tomu to nestačí. Je to milý, blonďavý chlapec s modrými očami a najmilším úsmevom na svete. Potrebuje pravidelné rehabilitácie. Náklady na tieto procedúry ročne činia cca 2800€. Akákoľvek suma, ktorou ste nám ochotní pomôcť, Tomimu osoží.
POMÔŽTE MI REHABILITOVAŤ DOMA, PROSÍM
Ahoj, volám sa Marko a mám tri roky. Som prvorodené dieťa mamky a ocka, veľmi sa na mňa tešili ako aj celá naša rodina. Mamka si počas tehotenstva dávala veľký pozor, aby bolo všetko OK. Aj pôrod bol celkom fajn, v ničom nebol problém. Prečo začali moje problémy, dodnes nik nevie. Po vyšetrení na CT pán doktor mamke a ockovi oznámil, že mám pravostrannú Hemiparézu, teda rozsiahle štrukturálne zmeny v pravej hemisfére mozgu. Ja tomu síce nerozumiem, ale vravia, že mám nefunkčnú celú pravú stranu hlavičky čiže mozgu. Podľa prvých vyšetrení by som mal ležať celý život na postieľke a nehýbať sa.