Mamkine obavy nikdy nie sú plané
Cez víkend by bol mal dedko 80 rokov. Vybrali sme sa teda celá rodina na cintorín zapáliť mu sviečku a zaspomínať si.
Prechádzali sme okolo nového pomníka. Dátum na ňom bol však starý, zaujal ma. Ani neviem prečo. Pristavila som sa a nechala myšlienky plynúť… Mamka sa zastavila pri mne a zaspomínala: “bol môj spolužiak, boli sme štvrtáci, keď sa mu to stalo.”
Myšlienkami už bola tam, v roku 1970, v máji, v jednom peknom slnečnom dni, ktorý ukončila búrka.
“Traja moji spolužiaci sa hrali na chotári, hádzali nože do stromu, cvičili si mušku” pokračovala v spomienkach, pohľad sklonený do trávy. “Prišla búrka, no a ako také chalaniská, čožeby oni bežali domov!? Zasiahol ich blesk. Dvaja skončili v nemocnici, vystrábili sa, no jemu už nebolo pomoci… Celá škola a celá dedina bola vtedy na pohrebe.”
Postála, zaspomínala, možno sa mu prihovorila.
Nechala som ju s jej myšlienkami a kráčala som ďalej. V hlave mi išiel film. O tom, ako nás ako deti úzkostlivo volala domov, ešte sa len mračná zbiehali. O tom, ako mi vyčistila žalúdok, keď tatko nabonzoval, že som s hliníkovou tyčou ráňala slivky, hoci sa blýskalo, lebo sme s kamoškou mali na ne chuť. Nás tak zaujímala nejaká búrka! A vybavila sa mi aj situácia, ktorá sa opakuje dodnes. Začína búrka, hrmí a mama vyťahuje všetky spotrebiče zo zásuvky, zhasína svetlo a zapaľuje sviečku. Bojí sa.
Až teraz som pochopila, že moje “bože mamíííí, kľúúúúd” je úplne mimo. Že to nie je jej prehnaná predstavivosť, čo všetko sa môže stať, ale spomienka, čo všetko sa stalo.
Zdroj foto: http://blesk.xf.cz/
Daniela Lališová podporuje výzvy
Prosba o finančnú pomoc pre babku s 2 vnúčatami
Invalidná dôchodkyňa s 2 vnúčatami prosí dobrých ľudí o finančnú pomoc na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie