O duševných poruchách a kolibríkoch
Duševné poruchy dokážu poriadne skomplikovať život. Okrem iného spôsobujú i to, že človek s duševnou poruchou ostane vo zvýšenej miere odkázaný na pomoc svojich blízkych, zväčša rodinných príslušníkov. Tí sa k nemu môžu správať rôzne, a nie vždy utrafia správnu mieru.
V niektorých rodinách sa vo vzťahu k takémuto príbuznému prejavuje neustále sledovanie, kontrolovanie, poučovanie, napomínanie. Pre iné rodiny je zase typické nadmerné ochraňovanie takéhoto člena rodiny a jeho odbremeňovanie od všetkých starostí. Samozrejme, v rámci jednej rodiny sa môžu tieto prístupy i miešať. Jedno majú spoločné: úsilie organizovať človeku s duševnou poruchou život, lebo „my predsa najlepšie vieme, čo je pre neho dobré“.
Samozrejme, rodinných príslušníkov nemožno mávnutím ruky odsudzovať. Som presvedčená, že väčšinou naozaj robia, čo je v ich silách, čo sa im zdá najsprávnejšie. V praxi je často skutočne ťažké odhadnúť, čo človek s duševnou poruchou zvládne sám a pri čom mu už treba pomôcť.
Aj o mňa sa moja mama a nevlastný otec s veľkou láskou a úsilím starajú. Niekedy sa mi zdá, že až priveľmi. Mnohokrát mi nesmierne pomohli. Napríklad pri vybavovaní invalidného dôchodku, keď som ostala psychicky na dne, bez práce a takmer bez peňazí. Tiež ma podržali duševne i materiálne v dobe môjho vysokoškolského štúdia.
I ja sa im snažím pomôcť, keď to potrebujú. V našej rodine mám tiež svoje povinnosti a našťastie ich celkom obstojne zvládam. Teším sa, že ma rodičia nechovajú iba na ozdobu. Dávajú mi i možnosť robiť vlastné rozhodnutia. Žiaľ, práve ja som väčšinou tá, ktorá má z toho strach.
Pri premýšľaní o vzťahoch v našej rodine mi často príde na myseľ poviedka Williama Saroyana Kolibrík, ktorý prežil zimu. Viem, pred smrťou zamrznutím som bola zachránená, a tak by som mala roztiahnuť krídla, na ktorých sa už udržím, a vyletieť na mráz v ústrety väčšej zodpovednosti za seba.
Preto sa momentálne snažím hľadať si nejakú prácu, hoci dlhšie ako 4 hodiny denne pracovať nemôžem. Viem, v dnešnej dobe je nezamestnaných aj mnoho zdravých ľudí. Na druhej strane však poznám viacerých ľudí s rovnakou diagnózou akú mám ja, ktorí do práce chodia. Tak to snáď nie je úplne nereálne. Mám silnú motiváciu a dúfam, že sa mi pošťastí. A tak ma možno niekedy stretnete ako krpatého kolibríka, poletujúceho po pracovisku a modliaceho sa, aby neudreli štyridsaťstupňové mrazy :)
Ružena Šípková