ĽudiaĽuďom.sk Blog

Jáj, ale sa mi dnes vydaril deň. Pri preletoch som spoznal nové kúty Slovenska a to vám hovorím, že by bolo dobré oprášiť tie kúty, lebo sú naozaj pekné a mnohí Slováci ani o nich nepočuli. Musím podať návrh na príslušný úrad pre rozvoj vidieckeho turizmu, aby sa viacej propagovali tieto kúty. Lebo ak zostanú len nádhernými kútmi, čoskoro ich pohltí pavučinka zabudnutia. A to predsa nechceme, myslím, že ani naša vláda to nepripustí, podobne nepripustí ani upchaté priepusty, aby nedochádzalo k takým obrovským záplavám. Asi sa začnem viac samovzdelávať, aj v oblasti cestovného ruchu. Možno sa zo mňa vykľuje nejaký, svetovými rečami vyzbrojený, sprievodca zatiaľ neoprášenými kútmi Slovenska. Možno si kúpim kravatu vrabčej veľkosti a budem sprevádzať zahraničných turistov po nádherných, zatiaľ nepovšimnutých kútoch a možno im počas odborného výkladu  len tak neodborne až laicky zaspievam – najkrajší kút v šírom svete …. A oni my celkom spontánne zatlieskajú a nebude chýbať ani standing ovejšn. Nakoniec skončíme při pohári nejakej dobrej slovenskej minerálky, ktorej prameň sa nachádza jako inak v blízkosti niektorého z tých nádherných kútov.

Zatiaľ len o tom všetkom snívam. Aby toho nebolo málo, letel som aj ponad rázovitou dedinkou Kúty. Krásna krajina, len ten všadeprítomný nerázovitý hluk z diaľnice ma odradil od detailnejšieho zmapovania miestnych, pevne verím, nádherných kútov Kútov. Po prílete domov som si nejaké info o Kútoch vygúglil na internete. Před týždňom nám zaviedli do nášho hniezda vysokorýchlostný a vysokointeligentný internet v rámci celoplošnej informatizácie vrabčej populácie. Áu, už ma bolí chrbtica a před očami mám more hviezdičiek. Točia sa proti smeru hodinových ručičiek a mám pocit, že sa s nimi začínam točiť aj ja. Najvyšší čas vstať od bedne najrýchlejších informácií. Nechcem úplne oslepnúť a okrivieť. Radšej si trošku zalietam. Smer Heinburg, tj. pohraničná rakúska typická dedinka. Zajtra sme tam pozvaní na dedinský vrabčí bál s bohatým kultúrnym programom. Svoju účasť tam prisľúbil aj Miestny spolok Matice vrabčej z Adisabeby. Samozrejme takú diaľku z Afriky do Európy by nemohli zvládnuť, preto využijú lietadlo istej súkromnej spoločnosti a za zľavnený poplatok pocestujú v oddelení exotických zvierat. Africké vrabce som ešte nevidel. Možno prinesú jako dar nejaké adidasky, keď sú z tej Adisabeby. To je veľké mesto v Etiópii. A jestvujú vôbe africké vrabce?

Práve som preletel ponad hranicu, ale teraz je to jedno, lebo sme v Šengene. Voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a samozrejme nás vrabcov. Aha, v Heinburgu už stavajú pódium pre umelcov a tam je moja nová vrabčia kamoška. Mám při nej pristáť alebo sa vrátim naspäť? Opäť ma strašia tie moje obavy. Cítim, jako sa mi chvejú krídla od rozpakov. Som v nezávideniahodnom citovom rozpoložení. „Milý vrabec, osmeľ sa, zosadni v Heinburgu jako kedysi jeden z emigrantov, ty však nie si emigrant, ver si, spomaľ dýchanie, vypni hruď a pozdrav sa so svojou kamarátkou. Čo ak bude raz tvojou ženou?“ posmeľujeme my, čitatelia nášho rozprávkového hrdinu.