ĽudiaĽuďom.sk Blog

,,Obdivujem silné ženy… Sú tak nenápadné a pritom úžasne dokonalé. Nemusia neustále dávať najavo, že sú silné, nezávislé a sú nad vecou. Jednoducho sú silné. Usmievajú sa cez slzy. Uvedomujú si hodnotu seba i druhých. Celý deň dokonale rozdávajú úsmevy a energiu, no v noci rozmýšľajú nad problémami, nad životmi a snažia sa to zmeniť. Neraz plačú. Neraz nevedia, čo ďalej. Silné ženy si ľahnú do postele s pocitom, že ich život dnes opäť bol trochu chaotický a smutný, no nevzdávajú sa. Sú odhodlané. Necítia sa silné, no hovoria, že robia všetko, čo je v ich silách, aby problémy zvládli. Silné ženy sa cítia občas nepotrebné a unavené. Niekedy ich vie Slnko potešiť, inokedy zarmútiť. Vo svojom vnútri sú pokojné bojovníčky, ktoré sú odhodlané bojovať do posledných síl. Trpia potichu. Silná žena počúva svoje vnútro, i keď vie, že ju to možno nebude vždy tešiť, ale aj raniť…´´

Tento krásny text som mala možnosť vidieť na facebookovej nástenke jednej mojej priateľky. Netuším, komu patria tieto slová, ale myslím si, že človeku, ktorý vie, o čom je bolesť v duši. Každý z nás má nejaké starosti a každý z nás si v sebe nesie nejaké trápenie. Ale len málokto ním dokáže ,,nezaťažovať´´ iných. Nemyslím tým porozprávanie sa s priateľmi, alebo posťažovaním sa, keď už nevládzeme. Myslím tým hádzanie bremena viny na všetkých ostatných okolo nás. Dávanie na vedomie iným, že trpiteľmi sme tu len my a nik nemá toľko starostí, ako práve my.

Aj preto si svoju úzkosť, strach, beznádej, plač, pocit chaosu a smútku beriem k sebe do postele.

Aj preto sa s pocitom zlyhania a nepotrebnosti trápim po zotmení a nemôžem zaspať.

Ráno, keď nastane nový deň a štebocú mi za oknom vtáčiky, kričia deti, svieti slniečko, ale i prší, vstávam s úsmevom a odhodlaním opäť ,,to dať´´. Tešiť sa z nového dňa, usmievať sa úprimne na iných, nehádzať svoje bremeno ťarchy na nich.

Lebo… všetko zostalo v posteli a vrátim sa k tomu opäť až večer…