ĽudiaĽuďom.sk Blog

Bola raz jedna krajina, kde si nikto nič nepamätal. Ani mačky si nepamätali, že majú chytať myši, psi zabudli jesť kosti a strážiť dvor, sťahovavé vtáky sa zabudli vrátiť, ľudia zabudli vstávať z postelí, zabudli sa najesť, napiť, chodiť, ostrihať sa, nikto nepracoval, nepamätali si ani vlastné meno a ani si nespomenuli na Pána Boha. Ani muži nevedeli ľúbiť svoje ženy a ani ženy neľúbili mužov ani svoje deti.

Jedného krásneho dňa zablúdila do tejto krajiny princezná Džuzepína Hapčíkova zo vzdialenej ríše Hapčíkovo.

Keď videla ľudí čo nevedia čo, kde, ako, s kým alebo s čím robiť a ani nevedeli kto sú a odkiaľ povedala si:“ Ha, ha, ha hapčí!!! Tu sa muselo stať niečo strašné!!!“ vytiahla vreckovku a zatrúbila pri smrkaní z nosa až tak, že slnko s mesiačikom a hviezdami nachvíľu zabudli svietiť na oblohe. Oblaky nevedeli v tej chvíli či z nich má snežiť či pršať alebo či sa majú len tak gúľať kade –  tade.

Princezná sa rozhodla, že podivnú krajinu zachráni.

A tak  vyšla na horu ktorá sa volala „UŽ TO VIEM“ a našla tam mudrca a čarodejníka menom „ Nabruchodajpozor.“

„Do, do, do hap, hap, čí, brý deň, vinšujem!“ pozdravila princezná.

„Komu dobrý , komu zlý.“odvetil nevrlo čarodej.

„ Pán Nabruchodajpozor šíri sa o vás taký chýr, že viete vyliečiť všetko hap, hap, hapčí. Že ste taký múdry, že aj kráľ Salámu z Verumaléma a aj kráľovná Sivypila zo Sába sú proti vám len škôlkári.

Čarodej Nabruchodajpozor sa potešil tejto reči a povedal: Ak chceš  zachrániť Zábudlivú krajinu a všetko v nej musíš splniť 4 podmienky:

1.,Obehneš krajinu 10x dookola,

2.,nájdeš v krajine dajakého muža, ktorý si spomenie na svoje meno a priezvisko,

3.,zasadíš spolu s tým mládencom uprostred krajiny vysoký strom a budeš ho polievať, aby nezabudol rásť

4.,budeš sním múdro vládnuť v tejto krajine, aby sa už v nej na nič nezabudlo.

„Veď to je hap, hapčí ľahké!“ s úsmevom poznamenala Džuzepína.

Vysadla na svojho koňa, ktorý hneď ako na potvoru zabudol kráčať a tak sa sama musela vydať na strastiplnú okružnú jazdu. Ako tak kráčala, zodrala štvoro lodičiek a tak musela kráčať bosá.

V lese pred jaskyňou natrafila na zábudlivého zbojníka, ktorý zabudol, že ju má ozbíjať ( veď by nemal jej ani čo ukradnúť) a tak ho princezná sama ozbíjala o jeho zbojnícke, nehorázne smradľavé čižmy.

V meste stretla mladého fešáka, ktorý sa len tak ledabolo ponevieral, nebol ostrihaný, zuby si neumýval, ale nakoľko si momentálne nemali čo vyčítať prihovorila sa mu:“ Ahoj ja som hap, hapčí Džuzepína, ty sa ako voláš?“

Jjja, no ja  sa volám na to písmenko z acebedy.“

„Z abecedy?“

„Hhej.“

„Tak ja ti ich vymenujem. A,B,C…“

„Hhhej na to sa volám!“

„ Tak sa voláš Cecil?“

„Nie Cecil sa nevolám!“

„Tak Cicimbrus?“

„ Nijé ani tak sa nevolám, já a Cicimbrus!“

„Cumel, Cesnak, Cukrík  alebo Cencúľ?“

„ Nijé.“

„ Tak Ciril!“

„Áno ja som Ciril, ja som Ciril!“ hučal mládenec na celé námestie.

„ A Ciril aký?“

„ Čo aký?“

„No volám sa úplne isto nejako. – Viem že sme to tancovali. Nó…“

„Karička, polka, valčík?“

„Nejako ako zem, zem ..“

„Odzemok“

„Hhej ja som Cirilko Odzemok!“

„ No s tebou to ale bola poriadna fuška.“

Cirilko si v tej chvíli spomenul na všetko. Vysmrkal si nos, ostrihal si nechty, oholil sa, vykúpal, vyobliekal a bežal za princeznou.

Spolu našli semienko zo šušky vysokej jedle a zasadili ju. Potom ju spolu polievali, aby nezabudla vyrásť. Sťahovavým vtákom sa vrátila pamäť a prileteli na ten strom a zahniezdili.

V celej krajine sa všetko spamätalo a milú Džuzepínu a Cirilka vyhlásili za kráľovský pár. Žili si tam všetci šťastne a nikto už nezabudol ani len spláchnuť za sebou záchod. Tak teda DOBRÚ NOC!!!