Spomienky
Čím sme starší, tým častejšie spomíname na časy dávno minulé. Aspoň u mňa je to tak. Hovorí sa, že starí ľudia si nepamätajú čo bolo včera, ale udalosti spred 50 – 60 rokov si pamätajú presne, o čom ma istého času presvedčil náš, vtedy 90 ročný sused. Neskôr náš otec. No čo je horšie, neraz sa prichytím pri tom už aj ja, že si nepamätám „čerstvé“ veci, ale niektoré okamihy z čias dávno minulých akoby sa odohrali včera. Asi starnem.
17. november. Nežná revolúcia. Aj na tie dni si spomínam veľmi dobre. Mám na to dôvod. Ležala som na JIS –ke v B.B. Dňa 16. 11. cca o 13.hod. pre mňa prišli s vozíkom a odviezli na operačku, nasledovala 7 hodinová operácia, pri ktorej mi odstránili celé hrubé črevo. Sestra túto operáciu absolvovala rok predtým, po týždni bola doma. A ja som týždeň bola na JIS-ke a potom ďaľších 7 na oddelení s pooperačnými komplikáciami – zápaly, keď sa horúčky pohybovali nad 40st. 2 razy mi za ten čas vyberali vodu z pľúc. Keď mi teploty klesli na 38 st., konečne som mohla ísť domov.
Na druhý deň po operácii, teda 17.11. mi sestrička povedala, že ja ani neviem, čo sa deje. A tak ma priebežne informovala, aj keď to vtedy nebolo pre mňa podstatné. Ja som mala vtedy iné starosti. Asi za dva dni od operácie som začala pociťovať bolesti v hrudníku. Túto bolesť som už dôverne poznala, pretože ako následok po autonehode, keď som mala o. i. aj roztrhnuté pľúca s úplným pneumotoraxom, som mala časté zápaly pľúc s tvorením výpotku v pľúcach. Na vizite som vtedy povedala, že ma bolí v hrudníku, ako keď som mala vodu v pľúcach. Lekári si asi mysleli, že blúznim z horúčky, alebo si pomysleli, že zas sa vajco cíti múdrejšie ako sliepka. Keď horúčky neklesali, tak ma zrontgenovali a ukázalo sa, že to nebolo blúznenie.
Keď ma po týždni preložili na oddelenie, nad posteľami sme mali rádiá a tak som počúvala. Ale nie o tom sa chcem rozpisovať. Len sa tak zamýšľam nad tým, aká je výhoda, keď sa udalosti z môjho života nejak prelínajú s inými výročiami. Aká je to výhoda, že si ľahko podľa niečoho vyrátam, kedy sa čo udialo. Až budem časom viac a viac zabúdať a spýtajú sa ma, pred koľkými rokmi som bola operovaná…
Ďalší pamätný dátum: Na jeseň 1987 som sa druhý raz vydávala, to mal syn 10 rokov. Na to sa nezabúda. A 28.1. 1988 som mala tú ťažkú autonehodu, ktorá tu už bola spomenutá. Ešte som nemala ani OP s novým priezviskom. Týždeň som bola na ARE s neistými prognózami… Tento dátum sa viaže aj na dátum mojich narodenín – 31.01.
21. novembra 2009, teda 20 rokov od mojej operácie v B.B. zomrel náš otec. O mesiac by mal 89 rokov. 24.11.- na Emíliu mal pohreb. Som síce krstená Emiliána, ale meniny si pripomínam na Emíliu.
7.10.2008 som bola v Martine operovaná na dvanástnik. Počas tejto mojej hospitalizácie sa dcéra – matka mojich vnúčat úplne vytratila z domu, nevedeli sme dlho o nej nič. A tak, keď sa ma spýtajú, odkedy sa o deti starám, len si spomeniem, ako dlho som po operácii…
Už mi len ostáva dúfať, že časom nezabudnem ani na tieto dátumy.
A ak áno, budem nosiť debilníček, tak ako teraz nosím v peňaženke zoznam liekov, ktoré pravidelne užívam. Pre istotu.
Emiliána Beňová podporuje výzvy
Prosím, pomôžte inv. dôchodkyni s malými vnúčatami vyriešiť pretekajúcu žumpu do pivnice
Prosím dobrých ľudí o finančnú pomoc na zakúpenie septiku, obsah žumpy preteká do pivnice a kotolne. V obci nieje kanalizácia. Ak by zostali peniažky, použila by som ich na kúpu novej postele.
Samkov boj s rakovinou
Prosime o pomoc pre nasho jedineho synceka a nasu radost Samka kedze bojujeme s rakovinou a uz bohuzial nase financne moznosti nestacia . Samik ma neuroblastom cize zhubny nador cez ktory ide aorta a tlaci na miechu srdce a pluca . Vzhladom na velmi narocnu liecbu do buducnosti Vas prosime aby kazdy kto len trosku moze prispel aby sme toto tazke obdobie prekonali aspon o nieco lepsie . Celu sumu teda dame na vydavky spojene s liecbou ktorych je strasne vela . Dakujeme .
Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu
Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.
Prosím, pomôžte zachrániť moju sestru
Obraciam sa na Vás všetkých, ktorí chcete a môžete pomôcť, ktorí máte srdce na správnom mieste a ktorí máte súcit s trpiacimi ľuďmi. Ešte v roku 2010 sestra reprezentovala Slovensko umeleckou tvorbou svojou, ako i ďalších umelcov vo Washingtone, brala liečbu, ktorá ju držala v aktívnom živote, dokázala nedať okoliu najavo, že jej niečo je. Lekár jej však po návrate z Washingtonu ukončil liečbu a pre sestru sa začalo peklo. Nielen, že sa nemôže venovať práci, ktorú ma rada, na ktorú je aj odkázaná, nakoľko z jej dôchodku sa nedá vyžiť, ale neskutočne trpí. Postaviť sa jej trvá dlhé minúty, urobiť krok ďalšie minúty, a to pri veľkých bolestiach. Veľmi ju bolia kĺby, nohy, ruky, ramená, celá chrbtica, zápal prešiel už aj na oči, na pravé oko nevidí, na druhé vidí rozmazane. Prestalo jej chutiť jesť, má neskutočné bolesti celého tela. Má len životné minimum, nemá na nájom, lieky a iný nutný výdaj. Žije sama. Má úver, ktorý musí platiť, aby mala peniaze na splátky, predala svoje umelecké diela a na ďalšie má objednávku. Peniaze však nie sú ešte na účte, platba sa veľmi oneskorila, banka jej vytýčila dražbu bytu. Aby znovu mohla žiť lepším životom, je potrebné, aby čo najrýchlejšie podstúpila tri operácie, operáciu kolien, očí, umelý ramenný kĺb, popritom je však dôležité, aby nestratila strechu nad hlavou.