Všadeprítomná globalizácia
Globalizácia, akej sme svedkami v súčasnom svete, má svoje pozitíva, ale určite aj negatíva. Jej vplyvom by malo dôjsť k vyššiemu hospodárskemu rastu krajín, avšak znižuje sa ekonomická autonómia štátov. Môžeme nadobudnúť pocit, že svetové hospodárstvo riadi iba hŕstka mocných, čo dokazuje aj nedávna správa hovoriaca o tom, že asi jedno percento má v rukách obrovské bohatstvo. Vraj oni rozhodujú, ako bude vyzerať svet. Je to tak správne? Nezvyšuje sa už aj tak veľká sociálna nerovnosť medzi ľuďmi? Globalizácia je však asi nevyhnutným dejinným krokom v procese zjednocovania štátov a krajín. Takmer nespútaný pohyb tovarov a služieb po celom svete prináša so sebou nielen obrovské zisky veľkých nadnárodných podnikov, ale aj stále väčšie devastovanie životného prostredia.
Kde všade možno vnímať globalizmus? Stačí, ak si kúpite nejaký výrobok v niektorom z reťazcov a silou-mocou sa chcete dopátrať krajiny jeho pôvodu, teda kde ho v skutočnosti vyrobili. Poviem vám z vlastnej skúsenosti, že nie raz toto moje pátranie končí bezúspešne. Dokonca ani zloženie výrobku sa na niektorých etiketách nenachádza. Alebo by som mal zájsť k očnému doktorovi? Alebo som naďabil na nesprávny obal?
Globalizovaný svet je až natoľko prepojený, že napr. pod výrobnou značkou nemenovaného veľkého svetového producenta známych cukroviniek sa ukrýva inak nenápadný dcérsky podnik niekde vo východnej Európe, v ktorom navyše nemožno vždy hovoriť o tých najkvalitnejších pracovných podmienkach. Kto ovláda takýto svet hospodárstva? Zopár materských nadnárodných koncernov, ktoré si dokonca vedia vydupať rôzne ústupky a nekonečné stimuly, len aby nedajbože nezbalili svoje „švestky“ a nepobrali sa „ o dúm dál“? Kto tvorí hrubý domáci produkt krajín? Zahraniční investori, ktorí v mnohých prípadoch nemajú žiadny bližší vzťah ku krajine, kde rozložili svoje stany? Vo svete globalizmu sa už dávno zotreli hranice a národné ekonomiky štátov strácajú svoju identitu a tvár. Veľké spoločnosti ovládajú trhy a v nemalej miere sa podieľajú na ekonomikách jednotlivých krajín. Je to správne a eticky prípustné, aby sa zisk sústreďoval a koncentroval v niečích rukách a aby o bytí a nebytí dcérskych firiem rozhodovali výhodnejšie podmienky najmä v oblasti lacnej pracovnej sily?
V dnešnom svete už nerozhoduje, kto vyrobil ten a ten produkt, alebo kto ho na inom mieste prebalil. Čo teda rozhoduje? Kúpna sila obyvateľstva? Prijateľné ceny, ale za akú cenu? Riziká globálneho trhu sú očividné! Škandály okolo pančovaných tovarov nás každým dňom presviedčajú o tom, že kontrola potravín je veľmi slabá a veľkým problémom je vôbec nájsť zdroj „nákazy“.
Uvedomujem si, že uzatvorenie pred okolitým svetom nie je správnym riešením. Veď aj naša slovenská ekonomika je otvorená a proexportná. Zároveň je aj veľmi citlivá na prípadné presýtenie európskeho trhu, alebo na zníženie dopytu. Majú vôbec malé štáty šancu sebarealizovať sa aj v oblasti tvorby svojho HDP inak než v prijatí zahraničného kapitálu? Obstojí ich snaha o ekonomickú nezávislosť? A čo naši podnikatelia? Neprichádzajú o možnosť viac sa podieľať na zveľaďovaní štátu, ku ktorému majú naozaj blízky vzťah? Globalizmus ich takto pohlcuje a oni už nemajú chuť ani prostriedky ďalej „vzdorovať“ pahltnému systému. A prinieslo by osoh ich významnejšie participovanie na oživení domáceho trhu? Tak to sú otázky pre analytikov a renomovaných odborníkov. Jedno je isté, globalizmu sa neubránime, skôr treba v ňom hľadať pozitíva než negatíva. Nech predstavitelia nadnárodných spoločností vyvíjajú činnosti, ktoré nebudú v rozpore s etikou a morálkou. A na záver ešte čosi. Nehrozí svetu z dôvodu gigantickej globalizácie v hospodárstve aj iná globalizácia? Nehrozí nám ľuďom, že vplyvom množstva materiálnych statkov a vecí, ktoré nám ponúka voľný a slobodný trh, stratíme záujem o druhého človeka, ktorý možno práve teraz potrebuje našu pomoc? Nech nás neovládne ľahostajnosť voči biede iných.