ZADOSŤUČINENIE
Keď si prečítala správu, myslela si, že Vlado si z nej uťahuje.
Potrebujem pokoj od celého sveta. Vypínam sa do roku 2002.
Prvé, čo urobila, zavolala mu na mobil späť. Ale bol už vypnutý. Čo je to za nezmysel? Čo si to vymýšľa? Práve sa vrátili z dovolenky v Chorvátsku a on sa odmlčí bez príčiny? Isté indície, to, ako sa správal v Makarskej, čo hovorili jeho priatelia a jej známi, ju zaskočilo.
- Vlado má inú, ty to fakt nevieš?
- Šibe vám? Chodíme spolu 5 rokov. Nie sme nejakí sopliaci, aby sme si vystrájali také kúsky. Ja mu verím, – bránila sa Dagmar.
Ani v kútiku duše neverila ohováraniam človeka, ktorý pracoval v podniku ako šéf. Závisť. Ľudská závisť je hnusné. Ale prečo sa majú vyvyšovať nad ňou? Prečo by to mala ona odskákať. Počula, že má nejaké pechtle-mechtle so svojou sekretárkou, ale o ktorom riaditeľovi to nešíria tí, ktorí nedostali odmeny, nepostúpili na vyšší stupienok? Snažila sa všetky tie reči negovať. Čo jej však z mysle neschádzalo, že ani po toľkých rokoch, nedokázal byť k nej úprimný. Nesnažil sa, aby spolu žili. Stretávali sa len cez víkendy. On býval v malom meste, ona v Bratislave. Každý mal svoj život a svoje odrastené deti. Nič im nebránilo v tom, aby mali vzťah. Jej deti, rovnako ako jeho, rešpektovali rozhodnutie svojich rodičov. Napokon, obaja boli dávno predtým, ako sa stretli, rozvedení.
- Napísal mi, že sa vypína… že nechce nikoho vidieť. Asi mu preplo, – zatelefonovala svojej priateľke, ale tá nič nepovedala, – počúvaš ma?
- Dagmar, prosím ťa, ty to necítiš. Ten chlap nemá čisté svedomie. Niečo skrýva.
Dagmar sa na priateľku nahnevala. Ona svojmu Vladovi verila. Celých tých päť rokov jej predsa opakoval, ako ju má rád, aký je šťastný, že sa stretli, že si aj v tomto veku majú čo povedať. Prežili pár krásnych rokov, tak o čo tu, do frasa, ide? Keď sa jej nehlásil päť dní, bola nervózna. Nezavolal ani deťom. Všetci sa o Vlada strachovali. Čo ak sa mu niečo prihodilo? Čo ak ho zradilo srdce alebo ho niekto uniesol a bude žiadať výkupné? Aké stupídne, asi pozerá priveľa filmov. Po týždni jej zavolal.
- Tak už som tu, – povedal. Keď počula jeho hlas, vošla do nej obrovská zlosť.
Spustila na neho kaskádu vyčítavých slov. Uvedomovala si, že kričí, že sa zlostí, ako si to dovolil, čo to vykonal, prečo nebral ohľad na svojich najbližších. Až o pár okamihov si uvedomila, že kričí do hluchého mobilu. Zložil jej to a viac sa jej neozval.
- Urobí čosi také a ešte ma aj vypne? – zlostila sa.
Dagmar čakala, že sa Vlado ozve. Že jej vysvetlí, kde bol takmer týždeň. Že jej prinesie kyticu ruží a povie, že je len chlap a chlapi občas potrebujú zaliezť do jaskyne, aby si vyčistili myšlienky. Ale on sa neozval a ona bola príliš hrdá na to, aby mu zavolala ona.
- On to so mnou jednoducho skončil, – povedala priateľke, s ktorou sa stretla na káve.
- Má inú. Ver tomu, že je to tak. Viem o tom. Spáva s tou svojou sekretárkou. Sama si hovorila, ako vám stále liezla do vzťahu. Raz sa zjavila na lyžovačke, aj keď, ako on tvrdil, to bola pánska jazda. Druhýkrát sa prihlásila do večernej školy na taliančinu. A chodí tam predsa aj Vlado… bola mu neustále v pätách. Išla po svojom, aj cez mŕtvoly. Musíš sa s tým vyrovnať.
Dagmar sa s tým vyrovnať nedokázala. Stále nechápala, kde urobila chybu, čo sa vôbec stalo. Nerobila iné, len hľadela na displej mobilu, či sa na ňom nezjaví jeho meno. Chodila s mobilom aj na záchod. A Vlado, Vlado si zatiaľ užíval s tou, pre ktorú sa definitívne rozhodol na dovolenke v Chorvátsku. Len bol zbabelý povedať do Dagmar.
- Nevymenil ťa za inú. Spával s ňou dva roky…, – povedala Dagmar kolegyňa Vlada, ktorá robila na úseku výroby už celé roky a ako Vlada, tak jeho sekretárku poznala.
- Neverím, že by bol taký hajzel, – vyhŕklo z Dagmar. Neovládla sa. Plakala celé mesiace a kým sa odhodlala zavolať mu, uplynul takmer polrok.
Mobil Vladovi vyzváňal, no on ho nedvihol. Ani v stredu, ani vo štvrtok. V piatok mu napísala správu o tom, že ide do ich mesta na pracovné stretnutie. Navrhla mu, aby si spolu vypili kávu. Potrebovala ho vidieť. Počuť vysvetlenie, aby si ho, ak sa ich cesty mali definitívne rozísť, neprestala vážiť. Odpísal jej okamžite.
Načo jatriť staré rany. Vlado
Psychicky sa zložila. Odnieslo si to jej zdravie. Celý rok nespala. Čas je najlepším liekom na všetko, počula nie raz, no tentoraz sa to aj potvrdilo. Uplynuli ďalšie mesiace a ona sa spamätávala. Upla sa na rodinu, na ktorej bola aj tak závislá a na prácu, ktorá jej prinášala svoje ovocie. Zmierila sa s tým, že cesty Dagmar a Vlada sa už nikdy nepretnú. Vytesnila ho z hlavy, z duše a jediné, čo v nej rezonovalo, keď si na neho spomenula, zbabelec, slaboch, klamár. Tie tri slová úplne vymizli, keď uplynulo dvanásť rokov, odkedy sa videli a počuli naposledy. A teraz, po toľkých rokoch, si zapla počítač a na facebooku sa objavila Vladova žiadosť o prijatie medzi priateľov. Neverila vlastným očiam.
- Niečo sa mu stalo. Že by ho kvárilo po toľkých rokoch svedomie, tomu neverím. Alebo sa na neho vykašľala tá jeho, ktorú si možno aj vzal za manželku. Je možné, že sa nudí a spomenul si na teba, – dumala Dagmarina priateľka, – čo ty na to? Potvrdíš mu priateľstvo?
- Napíšem mu, – povedala Dagmar.
- Nebuď sprostá. On si to nezaslúži.
- Ja viem, ale aj tak mu napíšem, – odvetila Dagmar. Počkala, kým priateľka od nej odíde a potom sa prihlásila na facebook. Napísala Vladovi jedinú vetu.
Načo jatriť staré rany. Dagmar