Ach, tie predsudky
Každý deň sa v práci, alebo v škole stretneme aspoň s dvadsiatimi ľuďmi, v obchode s ďalšími tridsiatimi, na ulici okolo nás prejde štyridsať ľudí a niekedy stretneme počas dňa iba jednu osobu. Každý z týchto ľudí má svoj príbeh, ale aj svoju budúcnosť.
Jeden sa usmieva, druhý je unavený, tretí si číta noviny, štvrtý frfle na svojho neporiadneho suseda. Ale všetci majú spoločné to, že ich čakajú situácie, ktoré im menia životy zo dňa na deň. V dobrom aj v zlom.
Jedna staršia pani spadla a bolo jej treba pomôcť, lebo si rozbila hlavu. Ďalšia žena mala zdravotné problémy, lebo skombinovala alkohol s liekmi a bolo jej treba zavolať záchranku. Opitý pán ležal na chodníku a bolo ho treba odprevadiť domov, aby sa mu nič nestalo.
Pre väčšinu dospelých sú takého situácie nepríjemné, nevšímame si ich, lebo si jednoducho povieme, že sa nás to netýka. Asi je to nejaký asociál, ktorý si za svoju situáciu môže sám. Zatvárame oči, keď niekto potrebuje pomoc.
Treba však v takýchto prípadoch rozmýšľať inak. V spomínaných prípadoch ľudom nepomohli dospelí, ale deti. Nemali predsudky, pretože videli, že ľudom ide o život, alebo im hrozí nebezpečenstvo. Napriek tomu, že išlo o vyhrotené situácie, nezľakli sa, hľadali a zavolali pomoc. Nehľadeli na to, čo má na sebe človek oblečené, aký má sociálny status. Chceli IBA zachrániť ľudský život.
Každý, kto sa okolo nás ocitne v krízovej situácii, si zaslúži našu pomoc, naše povšimnutie, našu zodpovednosť, lebo je ľudskou bytosťou, človekom, ktorý cíti, žije, dýcha, rovnako ako my.