ĽudiaĽuďom.sk Blog

No nie je to krásny a  primerane trefný  výraz na to, čo sa dnes okolo nás deje?  Zvlčilosť  na obrazovkách sa dá riešiť  pomerne jednoducho – ovládačom. Žiaľ nič podobné ešte nevymysleli na riešenie zvlčilosti vo vzťahoch.  Pritom nie ekonomická kríza je pre ľudstvo najväčším nebezpečenstvom – nebezpečenstvom naozaj fatálnym  je  pre nás kríza morálna, v ktorej sa hodnoty ako úcta, rešpekt, ľudská empatia rozplynú  kdesi v nenávratne.

Fakt je, že čím som starší i zrelší, tým častejšie uvažujem nad vecami, ktoré mi donedávna vôbec nepripadali až také zaujímavé, či dôležité. Je pravda, že odmalička ma viedli k tomu, aby som prvý zdravil  starších, uvoľnil im miesto v autobuse, neskákal im do reči keď hovoria, podržal  dvere vychádzajúcej dáme, prípadne jej ponúkol rameno, aby sa nepošmykla, ale aj k tomu, aby som sa nebál používať slová „dovolíte“  „prepáčte“ „mohol by som…“,  „ prosím“ a to najčarovnejšie z celej zbierky –  „ďakujem“ .

Poviete si, veď je to samozrejmosť.  V knižkách o spoločenskom bontóne možno,  ale určite nie v bežnom živote.  Tam sa akosi každý snaží uchmatnúť to najlepšie, najkrajšie a najchutnejšie sústo pre seba. Lenže toho najlepšieho, najkrajšieho a najchutnejšieho sústa toľko niet, aby sa každému ušlo. A tu sa začína zvlčilosť.

Čím si skromnejší,  zdvorilejší, tolerantnejší, ohľaduplnejší  a slušnejší  – tým menej sa ti z chutného sústa ujde. Nie si ako hrdinovia reality show, ktorým patria televízne obrazovky.  Jednoducho a skrátka nie si „IN“  a máš smolu.

Nuž čo, mal si sa to naučiť.  Mali ťa rodičia na toto pripraviť.  No nemohli, nevedeli čo je zvlčilosť.  To sa v ich časoch nenosilo. Oni si navzájom pomáhali aj pri rúbaní  dreva. Ja som tiež párkrát porúbal  susedovi drevo na triesky a polená.  Ani  mi nenapadlo  hádzať mu ich pod nohy. Naopak poukladali sme ich do pevného  i pekného  radu, aby v zime nemal problém pri kúrení.

V časoch dávnejšie minulých veru fungovala vzťahová  kultúra medzi generáciami. Mladí si ctili starých, tí im zase odovzdávali svoje skúsenosti  a učili  pomenovať i precítiť  hodnoty,  ktoré priamo súvisia so slovíčkami  uvedenými o pár riadkov vyššie. My, ako vtedy mladí ,sme mali v starých oporu a doslova boli našou oázou,  v ktorej sa kedykoľvek dali načerpať či obnoviť životodarné hodnoty.

A to úplne nezištne, len preto, lebo tak to robili veky vekov celé generácie. Zbožňoval som svojich rodičov a oni zbožňovali mňa. Dotknúť sa, pohladiť, usmiať, objať, len tak sa pritúliť, privinúť…hovorí vám to niečo?

Ja to ešte aj dnes 20 rokov po ich smrti stále cítim. A nielen to,  rozhodol som sa viesť k tomu aj moje deti.  Občas síce jemne  protestujú – ale oci, veď už nie som bábo – ale ja viem, že raz príde deň, keď to budú brať presne tak ako ja teraz, ba možno v tom budú pokračovať u svojich detí.

To ešte netušia, že práve dedia liek proti zvlčilosti. Aj ja som na to prišiel dosť neskoro a pomenovanie našiel až teraz. Na vlastnej koži som skúsil vlčie tesáky dnešnej doby, ktorú charakterizuje manažérsky  fanatizmus úspor vo všetkom –  aj v komodite slušnosť.  Firma, ktorej venujete  svoju tvár, meno, identitu, lojalitu a dlhé roky  života vás bez mihnutia  oka podrazí. Prídete k šéfovi na poradu – a tam na vás čaká pasca. Namiesto porady – výpoveď.

Možno ani  nie 30 ročný personálny riaditeľ vám povie, že výpoveď nemusíte podpísať. Podľa zákona je doručená aj keď vám ju prečíta šéf hoci aj medzi dverami – stačí keď sú tam iba dvaja svedkovia.

No, vážení páni hradní , to je gól  do občianskej siete. Aj keď nič nepodpíšete, vyrazia vás rýchlosťou blesku.  Že by sa patrilo nestrieľať pod pás a človeka na to pripraviť,  že by mal existovať nejaký  manuál firemnej kultúry  pre takéto prípady,  že by si človek  za svoju prácu  zaslúžil  trochu úcty…… to by asi bolo priveľa.  Čo je tá najlepšia zbraň proti vlčím tesákom modernej, dynamickej, kybernetickej, mladosťou retušovanej  doby?

Výkričník, ktorí chápu práve tí, na ktorých sa dejú krivdy a prichádzajú o prácu. Mladosť ani funkcia  nie je výsada, ani večný dar.  Božie mlyny melú svojim tempom  a s neochvejnou istotou.  Časy umelého retušovania sa raz skončia.  Vrásky sa rozmnožia, šediny pribudnú,  sily neostanú  a oči posmutnejú. Vtedy sa začať učiť čo je to úcta a rešpekt  už bude neskoro . Zase totiž nastúpia mladší, dravší, sebavedomejší, ktorí vám to vrátia aj s úrokmi.  A zvlčilosť  bude len a len  bujnieť. Kým sa celá spoločnosť nespamätá, nepribrzdí  a nevráti k prirodzenej  úcte, rešpektu a slušnosti, ktoré dnes tí menej skúsení považujú za slabosť.

Čas je však najlepší a najspoľahlivejší učiteľ.  A nerobí kompromisy.