ĽudiaĽuďom.sk Blog

Keď som sa raz jednej maminky opýtala, ako mohla zvládnuť smrť svojho dieťaťa, povedala mi jednoducho: „Ono vám totiž nič iné neostáva.“ Je to v tom veru kus pravdy – pred tým, že zomiera kus z vás nemôžete utiecť, zavrieť sa na záchod a nevšímať si to. Musíte pri dieťati stáť a pomáhať mu do posledných chvíľ. O tom, aké to asi môže byť, vám môže priblížiť úryvok z mojej knihy Ema…

 

„Bola som vyčerpaná. Posledný týždeň som sa takmer nevyspala. Vedela som, že sa TO už kedykoľvek môže stať a strašne som sa bála zaspať.

Bála som sa totiž, že ak zaspím, Emka v spánku umrie a ja ju už nikdy neuvidím. A tak som nasilu držala otvorené viečka, hoci som už takmer ani nevnímala. Celé noci som sedávala pri nej v polospánku a strhávala sa pri každom jej pohybe, alebo pri každom pocite, že je v izbe naraz akési ticho.

Dýcha ešte? Kládla som jej ruku na hrudníček, alebo na čielko, či je ešte teplé. Väčšinu času som ležala tichúčko vedľa nej, lebo aj obyčajný dotyk ju už bolel. Pozerala som sa do jej krásnej, teraz anjelsky jemnej, ale bledej a veľmi pochudnutej a utrápenej tváričky. Nevedela som sa na ňu vynadívať. V tomto období som s ňou urobila asi tristo fotiek. Nespala som už celé dni, bola som úplne vyčerpaná.

Vanesa s babinou ma ticho obchádzali, občas mi doniesli niečo najesť, ale ja som ledva vládala do seba nasúkať nejakú polievku a už som utekala za Emkou do spálne. V obývačke boli stále rozostavané jej hračky tak, ako sa naposledy hrala. Kočík s bábikou, nastrihané pexeso, hojdačka na dvore zívala prázdnotou.

Bol už 6. júl a vonku bolo hrozne teplo. Všetky dvere a okná sme mali pootvárané, aby sa vytvoril trochu prievan, ale veľmi to nepomáhalo. Emka bola stále prepotená, hoci som ju prezliekala vždy, keď sa dalo.

Keby som to nezažila, nikdy by som neverila, koľko toho človek môže vydržať a nezblázniť sa z toho. Hoci ja som mala pocit, že od toho nie som veľmi ďaleko… Dnes som spala útržkovite asi dve a pol hodiny a cítila som sa úplne grogy. Vedela som, že príde doktorka Kovaľovská, včera mi volala, že sa dnes zastaví. Hovorila mi niečo tom, že je to už len otázkou pár dní… že koniec sa blíži. Asi ma to chcela trochu duševne pripraviť.

Nevládala som už na to ani myslieť. Na jednej strane som si želala, aby sa už Emka netrápila, aby bol koniec. Na druhej strane som ju nechcela nechať odísť, chcela som ju mať pri sebe čo najdlhšie. Aj dnes, aj zajtra… možno aj popozajtra..

Utrela som jej spotené čielko mokrou handrou, poprikrývala ju ľahkou perinou a odbehla som do kuchyne navariť si kofeínovú vzpruhu. Mala som pocit, že iné ako kávu už nejem ani nepijem.

Zazvonil zvonček, prišla doktorka Kovaľovská. Pozrela na mňa súcitným pohľadom, musela som vyzerať hrozne.

„Dobrý deň pani Simonová, tak ako sa dnes máte?“ spýtala sa a ja som vedela, že sa pýta na Emkin stav.

„Odvčera len spinká, je úplne apatická,“ naznačila som a zaviedla ju k malej. Doktorka sa jej začala venovať a ja som odbehla uvariť si tú kávu. Vedela som, že ju môžem nechať v jej rukách, že sa o ňu dobre postará.

Zapla som rýchlovarnú konvicu a do hrnčeka si nasypala asi dve kopcovité lyžice kávy. Od mlieka a cukru som už dávno upustila, len by kávu zbytočne zriedili a ja som potrebovala čo najväčšiu vzpruhu.

Voda zovrela, zaliala som si kávu a sadla na kuchynskú lavicu, hlavu zvesenú na hruď. Bezmyšlienkovite som upierala pohľad na okno, na ktorom medzi žalúzami mlátila mucha o sklo, pretože sa chcela dostať von.

Neviem, ako dlho som takto sedela, mne sa to zdalo ako chvíľka alebo muselo to byť dlho, lebo zrazu som mala kávu úplne studenú.

Kdesi z veľkej diaľky ku mne prichádzal akýsi hlas, ktorý kričal: „Pani Simonová, pani Simonová! Poďte sa rozlúčiť so svojou dcérkou!“

Pomaly mi doplo, že to kričí doktorka Kovaľovská. Doplo mi aj to, čo kričí.

Postavila som sa a šálka kávy mi s obrovským rachotom vypadla z ruky a roztrieštila sa na malé kúsky. Utekala som cez sklo a kávu do svojej spálne a pre slzy som nevidela, kade kráčam. Šmýkala som sa a padala a počula sa, ako z celej sily kričím: „Nie, ešte nie!“

Dobehla som do izby, kde sa mi naskytol strašný obraz. Emka sa dusila, mykala v kŕčoch a tváričku mala úplne modrú.

Doktorka odstúpila, aby som sa k nej mohla dostať a ja som ju chytila do náručia kričala: „Emka, neumieraj, ešte nie! Dýchaj! Do čerta, dýchaj!“

Bola som úplne zúfalá! Zrazu som nadobudla pocit, že ju ešte nesmiem nechať umrieť, že na to ešte nie som pripravená.

„Tak už sakra dýchaj, preboha!“ kričala som znovu a triasla s ňou.

Stískala som ju, plakala, a Emka sa ďalej mykala. Potom zrazu stíchla a do tváre sa jej vrátilo trocha farby. Zrazu sa nadýchla, rozkašľala a začala plytko dýchať.

„Ona dýcha, ešte žije!“ rozplakala som sa od šťastia a jemne ju položila na posteľ. Zdalo sa, že kŕče alebo čo to bolo, pomaly prešli. Padla som na kolená k posteli, položila si hlavu na obliečky a plakala od úľavy. Doktorka Kovaľovská sa mi dotkla pliec a jemne ma postavila na nohy.

„Tentokrát sme to ešte zvládli… Ale už to nebude dlho trvať.. Buďte pripravená. My vám pomôžeme,“ snažila sa mi dodať odvahu.

V  ten deň ostala doktorka Kovaľovská s nami dlho do noci a čakala, či sa Emkin stav nezhorší. Nezhoršil sa. Vonku bolo dusno, ticho ako pred búrkou a u nás doma to vyzeralo podobne.

„Myslím, že už môžem ísť,“ povedala mi o polnoci a ja som súhlasne prikývla, že môže odísť. „Ďakujem,“ šepla som. Vyprevadila som doktorku za dvere, objala ma a nezabudla ako vždy doložiť. „Kedykoľvek mi zavolajte, ak to bude potrebné.“

Mlčky som prikývla a zamávala jej, keď nasadala do auta.

Hoci bolo teplo a dusno, mňa pochytila strašná zimnica. Ľahla som si vedľa Emky a pokojne ležala vedľa nej, držiac ju za ruku. Bola som vďačná, že mi ešte neodišla, ešte som nebola pripravená.

Počas noci sa to však začalo meniť.

Videla som, ako ťažko dýcha, ako veľmi sa jej hrudníček namáha, aby ešte vôbec dýchal. Srdiečko bilo ťažko a pomaly, celé telo sa trápilo, ako keď tlačíte hore kopcom priveľmi naložený náklad. Podala som jej injekciu proti bolesti, ovlažila tvár a končatiny, ale nepomáhalo to. Emka už bola veľmi, veľmi unavená.

Zrazu sa mi ju už nechcelo trápiť.

Vyslovila som najťažšiu vetu svojho života.

„Už môžeš odísť, maličká moja,“ šepla som jej nad ránom…