LIST NA ROZLÚČKU
Keď sa domom rozšírila tá hrozná zvesť, všetkým stuhla krv v žilách. Šesťnásťročný Karol spáchal samovraždu. Čo mohlo, aké pohnútky ho dokázali priviesť až na okraj života, čo rozhodlo, že už nedokáže žiť?
Karol žil so svojím otcom od svojich piatich rokov sám. Matka mu zomrela na obyčajnú chrípku. Chlapec priľnul k otcovi a všetci v dome obdivne hľadeli na muža, ktorý zápasil s nedostatkom a staral sa o svojho syna tak dobre, ako to len dokázal. Na dvere jeho bytu nikdy neklopali žiadne cudzie ženy.
- Možno má nejakú, ale nevodí si ju do bytu, aby to chlapcovi neublížilo. Ktovie, ako by prijal macochu, – rozprávali si ľudia.
Karolov otec bol zdržanlivý. So susedmi toho veľa nenahovoril. Na piatom poschodí, kde býval spolu s ďalšími troma rodinami, sa nestýkal. Možno niekedy o čosi kohosi požiadal, ale len čo sa zatvorili dvere jeho bytu, nebolo spoza nich nič počuť. Okrem hlasno pusteného rádia. Niektorí si mysleli, postupom času, že Karol, ktorý sa dostával do puberty, si púšťa muziku o čosi hlasnejšie. Nik tomu nevenoval pozornosť. Je to tá najmenej bolestnejšia forma dospievania. A ako sa zdalo, spoza dvier sa neozývali žiadne hádky otca so synom, žiadne plieskanie dverí. Karol sa neučil ktovie ako dobre. Nemal vzťah ku škole. Napriek tomu, keď skončil základné vzdelanie, otec sa snažil, aby sa vyučil remeslu. Aj keď dnes už neplatí, že má zlaté dno a ak, tak len niektoré, chlapec sa vyučiť tomu, čo mu určil otec, nechcel. Zámočník? A načo? Napriek tomu ho otec prihlásil do školy, ktorá mu nevoňala. Chodil poza školu a jeho správanie sa začalo meniť. Niekto by si pomyslel, že začal vystrájať, že sa stával agresívnym, že chodil poza školu a vymýšľal sprostosti, ktoré by iného rodiča vytočili do vývrtky. Ale Karol bol zakríknutý. Tichý a nevravný. V dome mal len dvoch, troch kamarátov, s ktorými si občas zahral futbal. Ale keď ho lákali, aby si s nimi pofajčil, odmietol.
- Bojíš sa fotra, či čo? – domŕzali do neho, ale on len pohodil rukou a odvrátil pohľad.
- Neboj sa, nikto sa to nedozvie. A ak sa fakt bojíš fotra, keď prídeš domov, stačí požuť petržlenovú vňať a nič z teba nebude cítiť. To mi ver, mám to odskúšané, – radil mu kamarát.
- No tak dobre, – napokon Karol súhlasil, ale keď zistil, že nefajčí obyčajnú cigaretu, ale marišku, zľakol sa.
To ešte nik netušil, že to jeho otec zistí a zmaľuje ho na nepoznanie. Karol nešiel niekoľko dní do školy. Otec mu napísal ospravedlnenku, ale triedna učiteľka trvala na tom, že musí priniesť správu od lekárky. To jediné sa v dome vtedy prevalilo. Karol mal zakázané stretávať sa s chlapcami z domu. Odvtedy ani raz otcov príkaz neporušil. Po dome sa už vtedy začalo pošuškávať, že otec je na neho prehnane prísny, že ho okráda o detstvo a v puberte si vôbec tí dvaja nerozumejú. Nikomu ani na um nezišlo, že by bolo všetko úplne inak. Ale to prasklo až po tom, ako si Karol siahol na život. List na rozlúčku zanechal tak, aby sa ho otec nemohol zmocniť, aby nedokázal všetko zamiesť pod koberec. Poslal ho poštou na políciu. V deň, kedy sa rozhodol otvoriť okno na chodbe panelového domu. Nevysvetlilo sa, prečo si vyzliekol bundu predtým ako vyliezol do okna a skočil. V dome sa pošuškávalo, že to bola nešťastná láska, že sa Karol zamiloval a jeho city neboli opätované. Ďalšou verziou bolo to, že neprospieval v škole a bál sa otca, ktorý nebude akceptovať synovo zlyhanie. Treťou verziou bola možnosť, že sa zaplietol do niečoho, čo zaváňalo kriminalitou, no ani jeden z dohadov nesedel. Až keď prekvapenému osadenstvu domu došlo, čo sa v skutočnosti stalo, všetkým zostala brada visieť. Karolovmu otcovi nedovolili ani syna pochovať. Predviedli ho v putách na políciu a rozbehla sa mašinéria vyšetrovania. Niekto by si myslel, že to ustojí, že všetko, čo syn napísal v liste na rozlúčku poprie, no on sa zložil ako domček z kariet.
- Je to pravda. Všetko, čo Karol napísal, sedí, – povedal so zvesenou hlavou.
- Chcete tvrdiť, že platí písmenko po písmenku? – vyšetrovateľ mu mával listom pred zrakom.
- Áno. Neviem, či sedia všetky dátumy, ktoré syn uviedol, ale zhruba to všetko je pravda.
A vtedy vyplávalo na povrch to, čo Karol celé roky v sebe dusil. Po tom, čo zomrela jeho matka, otec ho začal zneužívať. Ale to mu nestačilo. Dotyky vystriedal surový sex, ktorý prevádzal so svojím zneužívaným synom nielen on, ale aj jeho kumpáni. Platili mu za to, že im ho poskytoval za peniaze. Muži, pedofili, si odvážali chlapca nie raz zo školského dvora spolu s otcom, alebo ho otec vodil do bytov a chát.
- Poskytovali ste … zneužívali ste syna vy sám a …, – vyšetrovateľ nevedel nájsť vhodné slová, ktorým sám nechcel uveriť. Muža, ktorý sedel pred ním, by so zadosťučinením stiahol z kože zaživa, ale nemal na to právo. Nemal právo vynášať rozsudok, jeho povinnosťou bolo zistiť pravdu. A tá bola taká krutá, taká odporná, že ho striasalo hnusom.
- Áno… oni mi za Karola platili. Keď bol malý, bál sa a poslúchal na slovo. Ale ako dospieval, začal byť priečny… mal zakázané plakať, sťažovať sa, s niekým o tom hovoriť.
- Vyhrážali ste sa mu, že mu ublížite vy alebo niekto z vašich kumpánov? Zastrašovali ste toho úbohého chlapca a …, – vyšetrovateľ, otec trojročnej dcérky a polročného chlapčeka si chcel odpľuť, ale nemohol. Urobil to hneď, ako Karolovho otca odviedli do vyšetrovacej väzby.
- Zabil by som ho, – búchal päsťou do stola, keď osamel, – dúfam, že zhnije v pekle. A v base. Tam mu to ostatní väzni natrú. Ešte aj vrahovia neznášajú, keď sa ubližuje deťom. Nerátam, že vydrží viac ako mesiac.
Karolovho otca odsúdili na pár rokov. Bolo to však pramálo za to, aký život pripravil svojmu jedinému synovi. Byt, v ktorom bývali, na čas zapečatili. Tí, čo sa časom do neho nasťahujú, ak sa to dozvedia, ihneď vrátia kľúče od neho. Ale to je už o inom. A o tom, že za dverami bytov sa dejú veci, o ktorých ani tí najbližší nemajú poňatie do času, kedy sa to neprevalí a kedy to niekto už nezvládne a rozhodne sa odísť. Odísť od všetkého, skončiť s peklom na zemi. Tak ako Karol, ktorý vlastne nikdy nežil.