ĽudiaĽuďom.sk Blog

Počas opekania som zbadala veľký kočík. Taký, aký som ešte nevidela. Žiadny moderný rozmar. Veľký, priestranný, s veľkými kolesami. Vybrala som sa za maminkou dieťaťa, ktoré v kočíku ležalo a veľmi som sa na ňu tešila. Ivetka. Veľmi milá a skromná osôbka, vďaka ktorej som sa stala prispievateľkou do ,,jej´´ časopisu. Vedela som, že je maminkou zdravotne postihnutého dieťatka, preto ma prítomnosť kočíka neprekvapila. Aj keď jeho veľkosť sa mi nepozdávala. Pochopila som, keď som sa do kočíka pozrela. Štíhlučké telíčko asi troj- ročného dieťaťa, s krásnymi veľkými očami. Spokojne si ležkalo, mihalo očkami a miestami driemalo. Katka. Z krku jej vychádzala hadička- tracheostómia. Zbadala som ešte nejakú hadičku, ale tá mi nehovorila nič, netuším ani, odkiaľ vychádzala. S Ivetkou sme sa zvítali a začali sme ,,klábosiť´´, akoby sme sa poznali veľmi dlho. Dozvedela som sa, že jej Katka nemá 3 rôčky, ako som si myslela, ale 15. Keď som neskôr vysvetľovala svojmu 12 ročnému synovi, ktorý bol na akcii s nami, koľko rokov má dievčatko v kočíku, v očiach som mala slzy. Dívala som sa na neho a chcela som, aby pochopil skutočné starosti skutočne chorých ľudí. Ľudí, ktorí aj napriek vlastnému ťažkému osudu, vnímajú svoj osud ako jednoduchší, oproti iným.

Stratila som reč, keď Ivetka sledovala rodičov autistických detí a vyjadrila im svoj obdiv, pretože ona si nevie predstaviť starostlivosť o také detičky. Vyjadrila obdiv rodičom s onkologicky chorými deťmi a poznamenala, že si nevie predstaviť, že zdravé dieťa ochorie na tak závažnú diagnózu, akou rakovina je. Že ona by to asi nezvládla a musí to byť ťažké.

A ja vyjadrujem obdiv jej, pretože vedľa nej ležala ťažko chorá Katka, ktorej sa s láskou prihovárala a ktorá miluje prítomnosť ich psíka, ktorého odkedy majú, malá už neprekonáva dvadsať epileptických záchvatov denne, ale možno tri. Obdivujem jej silu bojovať a pomáhať iným. Obdivujem jej chuť vydávať časopis plný ľudskosti a rád pre ťažko zdravotne postihnuté osoby- Inak obdarení s podtitulom Aj tak sa to dá.

Vyjadrujem svoju úctu a obdiv maminke s chorým Paťkom, ktorý väčšinu života strávi v nemocniciach a okrem autizmu má aj iné závažné zdravotné postihnutia, vývody z črievka a nie je možné operačne mu pomôcť. Ale v tejto komunite ľudí sa aj on cítil skvelo. Potvrdzovalo to jeho mačičkovské pradenie.

Otecko, ktorého si manželka stráži ako diamant, sa po celý čas staral o ťažko zdravotne postihnutého synčeka s autizmom a taktiež rôznymi inými pridruženými postihnutiami, si tiež zaslúži úctu a obdiv. Rovnako, ako ďalší veľmi pekný manželský pár s chorou dcérkou, na ktorú neustále museli dohliadať. Obdivujem aj maminku, ktorej syn dostal záchvat a začal kričať, pišťať, hrýzť seba a keď nakoniec do krku pohrýzol ju, od bolesti vykríkla.

Obdivujem panie učiteľky, ktoré na akcii s neuveriteľnou láskou a pokojom pomáhali rodičom s deťmi. Rodičom ktorí aj napriek únave, ktorá vyvstáva z ťažkého zdravotného postihnutia ich dieťaťa, mali na tvárach úsmev, pokoj a pokoru. Rodičom, vďaka ktorým som sa na akcii cítila vynikajúco, pretože som si mohla užiť krásny a slnečný deň v blízkosti srdečných a dobrých ľudí, ktorí svoj osud prijali ako dar a neváhajú si navzájom pomôcť. Obdivujem všetkých tých, ktorí akciu podporili svojou prítomnosťou a chuťou pomôcť.

A tak naplnená pocitmi z konania akcie SPOSA Banská Bystrica a Majky Helexovej, odchádzam plná emócií, usporiadaných hodnôt a s prosbou na ľudí s bežnými starosťami- príďte raz sem. Choďte a pozrite sa na podobné akcie. Totiž ich účelom je integrovať, spájať. A to znamená, že dvere máte otvorené aj vy. Uvidíte, že vaše starosti vlastne ani starosťami nie sú, vaša únava ani únava vlastne nie je. Uvidíte, že aj ten najviac skúšaný človek naopak vníma vaše starosti ako väčšie, než tie jeho.

A to je ľudskosť.