ĽudiaĽuďom.sk Blog

Žiaci 3. C triedy, ZŠ Tbiliská 4, Bratislava získali ocenenie v roku 2002 v kategórii Pomoc rovesníkom. V liste opísali, ako sa skamarátili s novým spolužiakom a ako mu pomáhali nielen  s učením, ale aj v čase, keď bol veľmi chorý a bol hospitalizovaný.

 

Na začiatku školského roka 2001/2002 prišiel do našej triedy nový žiak. Bol iný ako my ostatní. Nemal vlasy. Niektorí spolužiaci sa mu posmievali, ale pani učiteľka nám vysvetlila, že Lukáš má veľmi ťažkú chorobu a vlasy nemá, pretože ho liečia chemoterapiou. Spočiatku sa s nami nehral, v triede mal iba jedného kamaráta, ale postupne sme si ho všetci obľúbili. Lukáš bol od nás o tri roky starší, ale často na vyučovaní nevedel odpovedať, zle čítal a veľmi sa hanbil. Tak sme sa dohodli, že ho budeme doučovať. Najviac potreboval pomôcť s čítaním. Jeho najlepší kamarát Maťko s ním cez prestávky vždy prečítal nový článok. My ostatní sme mu pomáhali s matematikou a slovenským jazykom. Veľmi sme sa tešili z pokrokov, ktoré robil na vyučovaní. Keď sa mu starší žiaci posmievali, vždy sme sa ho zastali. Ale potom Lukáš znovu ochorel, jeho choroba sa vrátila. Všetci sme boli smutní. Najskôr sme mu nakreslili obrázky a vyrobili sme pre neho darčeky. Rozmýšľali sme, ako mu môžeme pomôcť, aj keď stále ležal v nemocnici a my sme ho nemohli navštíviť a potom mu Lukáškovi rodičia kúpili mobilný telefón. Do triedy sme si zavesili kalendár, napísali sme naň Lukáškove telefónne číslo a na každý deň sa zapísali jeden alebo dvaja žiaci. Každý deň sme mu telefonovali, porozprávali sme mu, čo je nové v škole, spýtali sme sa, ako sa má. Lukáškovi bolo v nemocnici dlho, tak sa vždy potešil, keď nás počul. V máji sme odišli do školy v prírode a Lukáša vtedy operovali. Jeho zdravotný stav bol veľmi vážny. Začiatkom júna nám pani učiteľka oznámila, že Lukáš je veľmi chorý a potrebuje krv. My krv darovať nemôžeme, preto sme oslovili všetkých žiakov a učiteľov našej školy. Každý žiak našej triedy na slohu napísal text, ktorý potom prečítal v niektorej triede. Porozprávali sme im o našom kamarátovi a poprosili sme ich, aby povedali svojom rodičom, ak majú krvnú skupinu 0 pozitív, aby ju darovali na transfúznej stanici na Kramároch. Keďže má naša škola 800 detí veríme, že sa o tom dozvedelo veľa ľudí. Aj pani učiteľky išli darovať krv. Toto je koniec nášho smutného príbehu, ale my všetci veríme, že bude so šťastným koncom. Dúfame, že to Lukášovi pomôže a opäť sa k nám vráti.