ĽudiaĽuďom.sk Blog

Na portáli ĽudiaĽuďom.sk sme sa rozhodli publikovať víťazné príbehy z Detského činu roka. Začíname prvým ročníkom, t.j. rokom 2000. V kategórii Záchrana života zvíťazil príbeh vtedy 13-ročného Tomáša zo ZŠ Janka Kráľa 1 v Novej Dubnici, ktorý pomohol svojmu topiacemu sa otcovi.

 

V sobotu 13.mája toho roku sme sa s otcom rozhodli ísť okúpať do jazera neďaleko Dubnice nad Váhom. Keďže to bolo dosť ďaleko od nášho bydliska a bolo veľmi horúco, otcov priateľ nás zaviezol k elektrárni autom. Odtiaľ sme už kráčali pešo. Dohodli sme sa, že pôjdeme na opačnú stranu jazera. Otcovi sa však nechcelo ísť peši okolo, a preto sa rozhodol na druhú stranu preplávať. Skočil do vody a začal plávať. Kým som prišiel na dohodnuté miesto, otec už bol asi v polovici jazera. Plával akosi pomaly a neustále kašlal. Keď bol asi 10 m od brehu, na ktorom som ho čakal, naraz prestal plávať. Bolo mi to čudné, ale najprv som si myslel, že to robí náročky, aby ma vystrašil. Zostal nehybne asi 2 minúty, keď som sa náhle rozhodol skočiť za ním do vody. Vôbec som nerozmýšľal, aká je voda v jazere hlboká, plával som k nemu, otočil som ho tvárou k sebe – bola akási fialová a oči neprirodzene otvorené. Napadlo mi, že je asi v bezvedomí.

Veľmi som sa zľakol, čo je s ním, ale napriek strachu som ho pritiahol k brehu. Môj  otec je pomerne vysoký a pevný chlap.

Na brehu sedelo niekoľko rybárov, jeden z nich mi pribehlo na pomoc… Neznámy mu robil masáž srdca. Ktosi rýchlo bežal telefonovať do blízkej štrkovne, aby prišla pomoc. Otec stále ležal nehybne na boku, onedlho prišla sanitka so záchranou. Vypumpovali mu vodu z pľúc a potom ho odviezli do nemocnice v Ilave na ARO.

Tu bol po lekárskym dozorom niekoľko dní, až potom ho prepustili do domácej opatery.

Ešte v ten deň večer som to bol oznámiť babke – otcovej mame. Potreboval som sa niekomu zdôveriť s týmto nepríjemným  zážitkom.

Chcem ešte dodať, že moji rodičia nežijú spolu už niekoľko rokov, sú rozvedení. Náš otec sa o mňa a moju sestru nie  veľmi staral, mama nás vychováva a opatruje sama. Nemá to ľahké. V poslednom období sa ale otec zmenil, sme viac spolu, občas mi niečo kúpi, dá nejakú korunu, ideme spolu do prírody a je nám fajn.

Tak ako v tú osudnú májovú sobotu. Keď sme si ako – tak dali do poriadku vzťahy otec – syn a bol som pyšný, že aj ja, obyčajný 13-ročný chalan mám otca ako moji kamaráti, stalo sa to nešťastie…

Som hrdý na to, že som vlastne pomohol zachrániť môjho otca…

Chvalabohu, už je v poriadku a navrhol som mu, že budem na neho dávať pozor, aj keď spolu nebývame.

/Mame a sestre som o tomto čine veľa nepovedal, lebo mama sa hnevá, keď sa s otcom častejšie stretávame/. Ale chlapi majú predsa držať spolu, aspoň ja si to myslím.