ĽudiaĽuďom.sk Blog

Cesty vlakom som zbožňovala, pretože ako deti sme sa so sestrou veľmi často týmto spôsobom presúvali k starkej na dedinu. Zážitky s tým spojené naozaj stáli za to. Kým sme boli malé, vykyvovali sme všetkým – autám, ľuďom obrábajúcim polia, výpravcom, ktorí na každej stanici odprevádzali vlak na tú ďalšiu. A nie raz, ak to bol dlhý vlak, kývali sme si navzájom s niekým, kto bol vo vagónoch vpredu, kým my sme boli vzadu. Moje dlhé vejúce vlasy vo vetre občas šľahli sestre do oka, no to nás neodradilo stiahnuť sa späť. So smiechom sme vytŕčali ruky von a s privretými očami a prievanom v ušiach sme tak vydržali aj niekoľko hodín.

Neskôr, keď puberta s nami plieskala sem a tam, všade sme vyzerali pekných chalanov a ak sa na nás niektorý usmial, ajajajaaaaj, to bolo radosti a chichotu. Nie raz sme s niekým prekvákali celú cestu, radi sa s nami rozprávali, najmä sprievodcovia, keď som mala nejakých devätnásť rokov. Len tak si k slečnám sadli a debatovali a debatovali, usmievali sa, volali nás do poštového vozňa ukázať, ako to tam vyzerá. Ani raz sme nešli, ktovie, možno keby nám spomenuli zbierku motýľov, dali by sme sa ukecať :-). U starkej sme potom celé rozkokošené rozprávali o tom, akých sme mali nápadníkov, či mali upravené nechty, či boli strapatí, pekní, alebo len milí. So ženami sprievodkyňami bola nuda.
Raz som takto frajersky šla na vécko fajčiť. ,,Šak šesnásť mám, tak móžem, nie? Šak čo mi móžu…,, Sestra zostala strážiť dvere. A viete ako fajčí taká krpaňa? Ťahá o dušu a cez dym ju ani nevidieť, lebo o šlukovaní nevie nič. Ale akože fajčila som. A hotovo. Otvorila som na vécé staré vŕzgajúce okno, aby sa vetralo a dym šiel von. Vtom začujem mužský hlas a klopanie:
,, Otvorte!,,
,, Cikám, momeeent!,, jemne a pokojne som sa snažila odpovedať. Netušila som, kto to je. Spoza dverí sa jasne ozývalo cez zvuk vlaku, čo sa spolu rozprávajú. Kým ja som sa krvopotne snažila zavrieť hrdzavé okno, pričom cigareta vyletela von už pri zaklopaní, sestra viedla so železničnou políciou rozhovor:
,, Čo tam robí?,, – pýta sa mužský, nahnevaný, silný hlas.
,, Išla cikať,, – naivne odpovedá sestra, pričom sa tvári najdôveryhodnejšie, ako vie.
,, Fajčí! Je tu smrad, cítime to,, – hovorí na to policajt a opäť mi búcha na dvere.
,, Nie, ona nefajčí. Ona to ani nevie, ale predtým tu boli takí chalani a po nich zostal smrad,, – odpovedala sestra.
Ja som stále zatvárala okno. A už mi od strachu bolo aj do plaču, aj všelijako. Konečne, ani neviem ako, okno cvaklo. Hlasy z chodby stíchli. Opatrne som vyšla z vécka. Sestra stála tam, vynadala mi a opísala celú situáciu aj napriek tomu, že som to celé počula. Už nikdy viac som to nezopakovala. Táto skúsenosť mi veru stačila. Ale to, že ma sestra zachránila, to som jej vďačná.
Raz sme tak vzali na cestu vlakom k starkej na Horehron kamarátku. Mala som vlasy vo vrkoči, boli dlhé, pri rozpustení takmer po pás. Chichotali sme sa, ako vždy, sedeli v kupé, rozprávali. Mala som v spreji voňavku, Vanila sa volala, tak som sa navoňala a ona chcela tiež. A potom sme sprej obzerali a nepamätám si to presne, ako to bolo, no mám pocit, že ona mala v rukách zapaľovač. Ako som sprej strekla, zapálila zapaľovač a smrad mojich obhorených vlasov sa niesol hádam celým vlakom. Doteraz sa na tom rehoceme, no vtedy by som ju bola najradšej zaškrtila. Neviem ani ja, ani ona, čo jej to napadlo… Vidieť, ako horí sprej pri mojich vlasoch. Och.

Prešli roky a my sme vlakom necestovali už veľmi dlho. Starké už nemáme, len jednu a už je v meste. Už veľmi nie je kam cestovať.
Obe máme malé deti, takže väčšinou chodíme na prechádzky po meste a ak ideme niekam na dlhšiu trasu, sadáme do áut.

Ale predsa len sa naskytla príležitosť cestovať vlakom. Hurá. Opäť so sestrou. Nevedela som, ako je to s kočíkmi, tak som volala na infolinku železníc, kde mi zdvihla veľmi milá dáma a odpovedala mi na otázky, či potrebujeme lístok aj pre kočík, či je to batožina, či dokážeme do dverí nastúpiť a vystúpiť s kočíkom, kedy nám ide vlak a podobne. Potešila ma jej odpoveď, že samozrejme, s kočíkom môžeme, a je to zdarma. Super! Volala som sestre, že sa ide na malý výlet. Trochu aj na výlet do detstva.
Na železničnú stanicu sme sa bez problémov dostali autobusom- MHD.
Kúpili sme si lístok a z nástupišťa 1. sme nastúpili do vlaku. Paráda. Vlak nový, čistý, s priestorom na kočíky. Pohodlne sme zaparkovali, vybrali deti, sadli si a vychutnávali cestu a spomínali na všeličo z nášho detstva.
Sestrina maličká vypľula cumlík, pričom inak šikovná mamina ho nestihla chytiť. S veľkou grimasou – že fuj, ktovie, čo na tej zemi pred tým už bolo – zdvihla cumeľ a začala si ho utierať o svoje nohavice. Kto by bol povedal, že na cumeľ sa z nohavíc nachytá toľko chĺpkov z látky, že? To už sme mreli smiechom na “chlpatom cumli” a bezmocnosti maminy. Trochu cumeľ ofúkla a oblizla. Všetko bolo v poriadku, kým som na sestru nehodila okom a prišlo mi smiešne z toho, že jej musím povedať, že: ,,Máš na fúze chlpy,,. Na trikrát sa mi podarilo zo seba dostať to ,,máš….,, S neskutočným rehotom som sa snažila o to, aby ma pochopila. Ona sa tvárila vážne, no keď ma videla, ako sa rehocem, smiala sa aj ona. Vyzerala tak komicky s tým chlpom na fúzikoch nad perou… Slzy mi tiekli ako dávno nie, no najviac, na čo som sa zmohla bolo: ,, Máš… máš… chlppppp…..,, a zase rehot…. To slovné spojenie, že ,, na fúze,, ma ničilo… Oproti stojaca pani a potom ďalšia, za začali smiať na mne… Nákazlivý smiech- čo je krajšie, ako niekoho nakaziť smiechom? :-) Rukou som si zakryla tvár a s grimasou mne vlastnou som sa smiala a smiala… Spolu so sestrou a dvoma cudzími ženami. Dôvod som samozrejme vedela len ja. Nakoniec sa mi podarilo upokojiť sa a povedať jej to. Krútiac hlavou a so smiechom, ale už takým normálnym, si z fúza ten chlp dala dolu…
Ale aby som to uviedla na pravú mieru, nemám fúzatú sestru, ale má také jemnučké chĺpky nad perou, ako každá žena, ktorá nechodí na epiláciu. No, možno tmavšie. Iva, ľúbim Ťa :-*.
My sme sa inak vedeli rehotať vždy a všade. A kostol? No, tak tam nás to chytá najviac a aspoň tri krát za omšu. Raz som jej tak musela oznámiť, že: ,,Máš muchu v uchu,,. No povedzte, keby ste to museli niekomu povedať, nerehotali by ste sa? Naozaj ju tam mala. Takú malú. Sedeli sme hore, vedľa organu… Och, to bolo zas… Až nás pán farár upozornil. Nie, nerehotali sme sa na plné ústa, ale ten smiech, ktorý vás dusí a vy sa snažíte, aby vás nik nepočul- no to sa nepočuť nedá. Vráťme sa ale k ceste vlakom.

Vo Zvolene sme boli o polhodinku, hrdo sme vystúpili- dokonca sme boli tri maminky s kočíkmi. Pomohli nám sympatickí mladí muži. Poďakovali sme sa a vybrali sme sa z tretieho nástupišťa na stanicu. Vlastne, chceli sme.
Ako maminy, ktoré sú zvyknuté pomáhať si navzájom, sme pozreli do podchodu, no keď sme videli dva rady schodov, uvedomili sme si, že vždy by jeden kočík zostal opustený, kým by sme si znášali ten druhý. Takže neprichádzalo do úvahy.
Naivne sme začali hľadať plošinu pre kočíky, alebo vozíčkárov. Márne.
A tak sme sa vybrali za sprievodcom.
,, Dobrý deň, prosím vás, kadiaľ máme ísť s kočíkmi, keď sú tu všade schody?,,
,, Nuž, nedá sa, choďte tadiaľ,, – bezmocne mykol plecom sprievodca a ukázal na prechod na koľajniciach slúžiaci ich vozíkom.
Všetky tri sme sa teda s kočíkmi a ja aj trochu so slzami v očiach od strachu, vybrali priamo cez koľajnice. Kolieska kočíkov sa zachytávali medzi koľajnice, asi tri krát som musela zastať a rukou nadvihnúť kočík, aby som sa pohla ďalej. V očiach som mala ozaj desivý výraz, stále som myslela na nešťastia, ktoré sa dejú na koľajniciach, uvažovala som, ako rýchlo chytím kočík a kam ho strhnem, ak by sa vyrútil vlak. O chvíľu sa aj rútil. Pár sekúnd za nami prefrčal vozeň. To už sme ale boli aj s detičkami v bezpečí.
Oproti nám už kráčala nejaká slečna v krikľavo zelenej veste. Obidve sme boli ticho a v hlavách sme každá svojim spôsobom riešili, ako sa z tejto situácie vyzuť. Na strane druhej nami lomcovala zlosť, pretože kde boli, keď nám bolo treba pomôcť?
Pani policajtka sa nás ako prvé opýtala, prečo sme šli cez koľajnice.
,, A kadiaľ sme prosím vás mali ísť?,, – hovorí rozhorčená sestra.
,, No nie cez koľajnice,, – odpovedá pani policajtka nie príliš inteligentne.
,, Boli sme sa opýtať sprievodcu, on nás tadiaľ poslal, lebo vraj nie je iná možnosť,, – hovorí sestra. Z jej hlasu cítiť rozčúlenie- poznáte to, zrýchlený dych, roztrasený hlas.
,, Počkáte tu na kolegov, vysvetlíte to im,, – hovorí policajtka.
To už som vstúpila do rozhovoru ja, lebo krv vo mne už vrela.
,, Nepočkáme! Nemám dôvod čakať na vašich kolegov, nič sme neurobili!,,
,, Počkáte!,,
,, Lebo čo?,, – s prižmúrenými očami som sa dívala priamo do jej, no to už ma za ruku chytila sestra, aby ma upokojila.
Ďalší traja páni v uniformách s jednou ženou už boli pri nás. Kráčali flegmaticky, spokojne, pokojne.
,, Prečo ste išli cez koľajnice?,,
,, A kadiaľ sme mali ísť?,, – odpovedala som otázkou. Spoza chrbta im vystúpila nekompromisná blondínka.
,, Cez most!,,
,, Cez aký most? Ako sa ja mám dostať na most? Nie som zo Zvolena, nepoznám cestu na most, kde je nejaké značenie?,, – vychrlila som na ňu kopec otázok spolu s faktami.
,, Mali ste ísť cez most, nie cez koľajnice,, – hovorí ona. Díva sa mi do očí tak, ako ja jej kolegyni pred chvíľou.
Vtom mužské osadenstvo vstúpilo do konverzácie: ,,My sa nechceme hádať,,.
,, Ani my,, – odpovedám. ,, Ale kadiaľ máme ísť? Kde je riešená bezbariérovosť?,,
,, No, milé dámy, to už nie je v našej kompetencii, musíte písať na vévévé botka žsr botka eská, hádam sa niečo zmení,, – povedal mladý policajt niečo, čomu ani trochu neveril a bolo z toho cítiť sarkazmus. Dodal ešte: ,, a kde máte riešenú bezbarieérovosť v Bystrici?,,
,, Nemáme,, – odpovedala som mu pravdivo, no aj tak sa mu nepodarilo odzbrojiť ma.
,,Určite sme nechceli ohroziť seba a svoje deti….,,
Do reči mi skočila nekompromisná blond policajtka: ,,No ohrozili ste.,,
,,Ohrozili, ale dali sme si pozor, a napokon, poslal nás tam sprievodca, nešli sme svojvoľne,, – doplnila sestra.
Ako veľký ochranca a my sme mu za to vďačné, vystúpil spoza nich sprievodca:
,, Áno, ja som ich poslal tadiaľ, pretože sa boli pýtať a naozaj, toto železnice doriešené nemajú, nemali kadiaľ ísť.,,
Fakt už ani neviem ako, ale konečne nás policajti pustili. Vlastne, mali ďalšie obete. Tretia mamina, ktorá šla s nami, mala so sebou ďalšie dve deti a manžela. Hľadali dôvod, prečo aj manžel s dvoma deťmi šiel tadiaľ, keď on mohol ísť podchodom.
Pobrali sme sa so sestrou vybaviť stretnutie, ktoré sme vo Zvolene mali. Bolo po nálade, ale len chvíľu – kým sme neprišli do reštaurácie na zeleninový šalát. To už nám opäť tiekli slzy od smiechu.

Do Bystrice sme šli opäť vlakom.
Na nástupišti vo Zvolene som si pri kúpe lístkov žiadala dve osoby, ktoré nám pomôžu s kočíkmi na štvrté nástupište, keďže odtiaľ šiel vlak. Upravená a pekná pani za okienkom pokrútila hlavou a povedala, že takéto osoby tam nemajú.
Pozrela som sa na ňu a opýtala som sa:
,, V poriadku, kde máte železničnú políciu?,,
Sympaticky sa usmiala a naznačila prstom za seba: ,,Vzadu, tie zamrežované dvere. Choďte, nech nedriemu tam.,,
Usmiala som sa a poďakovala som.
O pár sekúnd som klopala na hrdzavé, škaredé, zamrežované dvere, cez ktoré nebolo vidieť ani dnu, ani von a bolo ťažké usúdiť, či tam vôbec niekto je. Ku podivu sa otvorili.
Medzi dverami stál vykukaný pán, asi prvý krát niekto u nich klopal.
,, Dobrý deň, môžem s vami, keď chcem policajtov, či mám ísť dnu?,, – pýtam sa.
,, Môžte so mnou.,,
,,Uhm. Tak, poprosila by som odniesť dva kočíky na štvrté nástupište,, – rázne a vážne hovorím, pričom na výber nedávam.
,,Ja teraz už mám po službe, ale pomôžem vám,, – bez problémov pán už v civile odpovedá.
Tie kočíky nám odniesol. Po ceste som mu chcela povedať, prečo som klopala, ale už keď som začala, že sme tam boli doobeda, skočil do reči a povedal, že vie. Nuž, zrejme sme postavili na nohy celú stanicu, pretože aj pani v okienku, pri predaji lístku vedela, o čo pôjde, keď som žiadala políciu.
Do vlaku sme už nastúpili bez problémov, cesta späť bola pokojnejšia, ako cesta tam. Rozprávali sme sa o tom, čo sme kde zažili, vybavili každá pár telefonátov a modlili sa, aby v Bystrici stál vlak na nástupišti číslo jedna. Aj stál. Ktovie, čo by bolo, ak nie. Boli sme už po celom dni príliš unavené na to, aby sme sa zas s niekým hádali.

A ja sa zamýšľam, ako cestovanie vlakmi riešia ostatné mamičky. A čo ľudia s telesným hendikepom? Vozíčkári?

Kým si toto ŽSR nevyriešia, bolo by fajn, ak by každý cestujúci s prekážkou, pre ktorú nemôže, alebo sa nedokáže presunúť z nástupišťa na nástupište, klopkal na dvere železničnej polície.

Lebo ja budem.